Jozef Tabor. Rozhlasová hra. Překlad Viera Jančošková. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Mária Papcunová. Režie Rada Šubová.
Osoby a obsazení: Matka (Hana Grissová), otec (Ján Bzdúch).
Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1971. Premiéra 24. 11. 1971 (III. program, 22:05h.; 58 min).
Lit.: Jančošek, Karol: Čakanie. In Rozhlas 48/1971, str. 9 (článek). – Cit.: Milí rodičia! Azda sa nepatrí, aby som Vám tento svoj list písal takto verejne, no hoci som sa niekoľkokrát pokúšal začať dajako ináč príspevok na margo rozhlasového uvedenia hry Jozefa Tabora Čakanie, nevedel som, pretože zakaždým som sa vracal v myšlienkách k Vám. A priznám sa: ustavične som pritom myslel na to, že najlepšie by bolo, keby ste túto hru práve Vy dvaja nepočúvali. Viem, že je prinajmenšom čudné chcieť čosi také, tobôž, ak som tú hru ja sám preložil, no zbytočne by som tajil, že som ju prekladal s nemalými sebavýčitkami. V každom jej dialógu som totiž spoznával Vás, otec a mama, a svojím spôsobom i seba. Viem, že i Vy neraz čakáte tak isto ako hrdinovia tejto hry na to, či túto sobotu konečne nezarachoce konča dvora auto, nezaškripoce brána, či niektorému zo synov sa neuráči prísť sa pozrieť, ako žijú jeho, už vyše osemdesiatroční rodičia. Lenže soboty prichádzajú a odchádzaju a my, hoci nežijeme na konci sveta, ba ani na druhom konci republiky, chodievame zriedkavo. Ak vôbec.
Prosím Vás, nepočúvajte túto hru! Je naozaj o Vás, hoci jej autorom je poľský spisovateľ a odohráva sa v ktorejsi poľskej dedine. Tak isto totiž ako Vy, čakajú v nej istého jesenného dňa rodičia, že aspoň jedno z ich detí si spomenie, príde a poteší ich krehnúce srdcia, srdcia, ktoré však rovnako ako kedysi milujú a sú schopné rozdať sa. Deťom. Aj Vy, viem to, tak isto vyzeráte, vyčkávate, aj Ty, mama, tak isto pečieš najlepšie syrovníky na svete, a Ty, otec, navlas tak ako ten Otec z hry si dobromyseľne uťahuješ z maminých tušení, veštiacich naše príchody, a – žiaľ – obyčajne mávaš na konci pravdu: nikto neprišiel. Zaiste si však aj tak isto kladieš otázku: Prečo? Prečo neprišli, prečo nevedia, že aspoň občas by mali prísť?
Neviem ti na ňu odpovedať, otec. Neviem, čo je to v nás, v deťoch, že sme takí. Máme autá, máme chaty, cestujeme po svete kade-tade – no zároveň (azda práve preto) máme aj tisíc dôvodov na ospravedlnenie našich absencií tam, kde by sme mali byť najprv, na ospravedlnenie čoraz dlhších časových intervalov, oddeľujúcich naše vzájomné stretnutia. Alebo to vždy tak bolo? Aj za Vašich čias, otec, mama? Vždy mali deti iba svoje vlastné starosti a povinnosti – aby pre rodičov mohlo zostať už len čakanie?
Neviem. Viem iba, že ak budete hru Čakanie predsa len počúvať, budete určite smutní nad konštatovaním, že áno, je to tak v živote – aj Vaše deti sú také… A ja žiaľ, nemám nič, čo by som k tomu dodal. Azda jediné slovo: Odpusťte.