Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

15. 6. 2022

Ĺudská komédia (Lidská komedie, 1969)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:55

Wiliam Saroyan. Rozhlasová hra. Překlad Ivan Krčméry. Úprava Štefan Pytel. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Hauliš. Technici Jozef Hauliš, Marica Pasnišinová. Režie Vladimír Petruška.

Osoby a obsazení: vypravěč (Peter Macko), Homér (Dušan Skokan), Ulysses (Rada Šubová), Magauleyová (Oľga Rúfusová), Bess (Darina Poldaufová), Mary (Anna Sýkorová), Spangler (Jozef Hodorovský), Grogan (Ján Ondrejka), Marcus (Peter Gažo), Tobey (Milan Drotár), Mexičanka (Hana Grissová), Texas (Anton Gýmerský), Tučňák (Marián Kleis), Madame Beaufrová (Lujza Grossová),  její dcera (Alena Skokanová), Felix (Bohuš Petrík).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1969. Premiéra 8. 1. 1970 (77 min).

Lit.: Jančošek, Karol: Ĺudská komédia. In Rozhlas 2/1970 (článek). – Cit.:  Novela Ĺudská komédia, nie je dielo, ktoré vyvoláva salvy smiechu. Je to skôr dojímavý príbeh, hlboko ľudský a vo svojej podstate skôr tragický, takžé názov je iba zdôvodnením paradoxu. A autor Wiliam Saroyan, v tomto dielku podáva bez poetického prifarbovania obraz jednej z prisťahovaleckých rodín, žijúcej v malom mestečku amerického Západu. Kdesi ďaleko zúri II. svetová vojna, ktorej neblahé ohlasy – napriek všetkému – doliehajú už sem.

Osobitne doliehajú na mladučkého, sotva 14-ročného Homéra , ktorý po otcovej smrti a bratovom narukovaní musí sa stať živiteľom rodiny: matky, sestry a ešte mladšieho brata. Stal sa kvôli tomu doručovateľom nočných telegramov a má takto príležitosť stretávať a poznávať mnohých ľudí, byť svedkom skrivodlivostí, ktoré hlboko doliehajú na jeho detskú dušu. Verí však v dobro, tak ako ho tomu učí jeho matka (a tak ako veria temer všetky postavy Saroyanových diel), v dobro a lásku, pretože „láska je nesmrteľná, avšak nenávisť umiera každú minútu“. Práve táto viera, a ňou poznačený vzťah k životu, umožňuje prežiť i tie najzdrvujúcejšie chvíle. Ba viac: vyjsť aj z tej najbolestivejšej skúšky ešte istejší a vo svojej ľudskej podstate ešte vznešenejší.

Lásky Cass Mc Guirovej (Lásky Cass Mc Guirové, 1968)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:54

Brian Friel. Rozhlasová hra. Dramaturgie Michal Príbus. Překlad Juraj Kollár, Eva Kollárová. Zvuk Ladislav Kubík. Technik Ĺuboš Klásek. Režie Imrich Jenča.

Osoby a obsazení: Cass Mc Guire (Mária Prechovská), Harry Mc Guire (Martin Gregor), Alice Mc Guire (Viera Bálinthová), matka Mc Guire (Oľga Borodáčová), Trillby Costellová (Júlia Čunderlíková), pan Ingram (Samuel Adamčík), paní Butcherová (Eva Rysová), Tessa (Mára Hájková), Pat Quinn (Jozef Kroner).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 16. 12. 1968. Premiéra 5. 3. 1970 (74 min).

Lit.: Príbus, Michal: Lásky Cass Mc Guirovej. In Rozhlas 10/1970 (článek). – Cit.:  Hra je výstižným obrazom života Írčanov. Mladá osemnásťročná Katarína (po írsky Cass) odíde do Ameriky, keď jej hrozí trest za morálny poklesok. Otec pijan opustil matku už dávno predtým. V Amerike sa jej príliš nedarilo, bola predavačkou v malom bufete u bývalého námorníka. Zarábala máličko, ale bratovi posielala každý mesiac pravidelne niekoľko dolárov vyše päťdesiat rokov, len aby si jej rodina myslela, že sa má tam za morom dobre. A nakoniec sa ako sedemdesiatročná slečna vrátila domov k bratovi, ktorý si medzitým žil blahobytne. Očakávala, že posledné roky prežije v pokoji v teple rodinného kruhu. Brat ju však hneď dal do ústavu pre prestarnutých. Úbohá Cass, ktorá dala svojmu zmrzačenému pánovi celú mladosť a naučila sa od neho len piť a kliať, utieka sa k snom o lepšom živote. Práve preto sa stále omamuje alkoholom.

Hra oživuje viacej typických postavičiek, ktoré dokresľujú obraz zostarnutej Kataríny, unavenej a sklamanej životom.

Návšteva u Carlstona (Návštěva u Carlstona, 1971)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:53

Wieslaw Rogowski. Rozhlasová hra. Překlad Ján Miškovič. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Mária Čížiková. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: John Gerlach, slavný spisovatel (Anton Baláž), Edith, jeho žena (Margita Mišurová), Adam Grey, Gerlachův obdivovatel (František Papp).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1971. Premiéra 3. 6. 1971 (Bratislava, 20:00 h.; 46 min.).

Lit.: Jančošek, Karol: Návšteva u Carlstona. In Rozhlas 23/1971 (článek). – Cit.:  Ide o veľmi pôsobivo napísaný príbeh jedného večera (alebo predpoludnia, na tom nezáleží), odohrávajúci sa v dome známeho spisovateľa Johna Gerlacha, kam čochvíľu má zavítať jeho neznámy priateľ-odbivovateľ Adam Grey. Nkoniec síce vysvitne, že je to viac ako príbeh tejto chvíle – že je to príbeh ich života, ktorý obidvaja nanovo prežívajú vymýšľaním, konštruovaním „akoby“ literárneho príbehu, v skutočnosti oživovaním istej udalosti z vlastného života.

Ide o udalosť, ktorá sa odohrala počas druhej svetovej vojny. Do bytu jedného Francúza vtrhli fašistickí vojaci a zanechali po sebe mŕtvolu ženy a dvoch detí. A jeden z nich, ich veliteľ, daroval vtedy život otcovi tejto rodiny, ktorého objavil za otvorenými dvierkami skrine – a nezastrelil ho. V tej chvíli bolo ťažko vystihnúť, prečo to urobil, či sa v ňom ozval človek, alebo darovaním života človeku, pre ktorého už ten život po strate najbližších nemal nijakú cenu, ba bol mu na ťarchu, chcel ho iba viac trýzniť.

A títo dvaja ľudia sa teraz, po rokoch stretávajú. Z nemeckého dôstojníka sa stal významný, slávny spisovateľ (píšúci, pochopiteľne, pod pseudonymom) a jeho návštevník, Francúz, ktorý opustil vlasť, pripomínajúcu mu onú tragédiu, je vytrvalým čitateľom a osobným kritikom jeho diel. Konečne sa stretávajú a majú si, celkom určite, veľa povedať.

Sami pod veľkým vozom (Sami pod velkým vozem, 1970)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:52

Vladimír Sanin. Rozhlasová hra. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Úprava Andrej Leňo. Zvuk Jozef Hauliš. Technici Jozef Hauliš, Marica Pasnišinová. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: Já, Andrej (Peter Gažo), Nikolaj (Ján Lacko), Nina (Hana Šubová), Táňa (Judita Vicianová), Vasja (Ján Dudra), recepční (Albert Pagáč), ředitel hotelu (František Dadej), Raja (Alena Skokanová), kolchoznice (Alžbeta Štrkulová – Šebová).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1970. Premiéra 9. 7. 1970 (Bratislava, 19:30 h.; 65 min).

Lit.: Jančošek, Karo: Sami pod veľkým vozom. In Rozhlas 28/1970 (anotace). – Cit.:  Ĺudia, ktorých spoločnosť vám týmto spôsobom ponúkame, majú zmysel pre humor! Veď ináč by sa veru sotva boli vydali na dovolenku v požičanom aute so stanom, ryžou a konzervami – a, aby sme nezabudli, s Vasiom! Lebo Vasia je v tejto spoločnosti oztajstným hrdinom. Športovec, ktorý vie v každej situácii ako na to a ak sa mu sem-tam čosi aj nevydarí, nebudeme malicherní, no nie? Humor predsa musí byť, je korením života a tobôž života dovolenkového…

Čakanie (Čekání, 1971)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:50

Jozef Tabor. Rozhlasová hra. Překlad Viera Jančošková. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Mária Papcunová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: Matka (Hana Grissová), otec (Ján Bzdúch).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1971. Premiéra 24. 11. 1971 (III. program, 22:05h.; 58 min).

Lit.: Jančošek, Karol: Čakanie. In Rozhlas 48/1971, str. 9 (článek). – Cit.: Milí rodičia! Azda sa nepatrí, aby som Vám tento svoj list písal takto verejne, no hoci som sa niekoľkokrát pokúšal začať dajako ináč príspevok na margo rozhlasového uvedenia hry Jozefa Tabora Čakanie, nevedel som, pretože zakaždým som sa vracal v myšlienkách k Vám. A priznám sa: ustavične som pritom myslel na to, že najlepšie by bolo, keby ste túto hru práve Vy dvaja nepočúvali. Viem, že je prinajmenšom čudné chcieť čosi také, tobôž, ak som tú hru ja sám preložil, no zbytočne by som tajil, že som ju prekladal s nemalými sebavýčitkami. V každom jej dialógu som totiž spoznával Vás, otec a mama, a svojím spôsobom i seba. Viem, že i Vy neraz čakáte tak isto ako hrdinovia tejto hry na to, či túto sobotu konečne nezarachoce konča dvora auto, nezaškripoce brána, či niektorému zo synov sa neuráči prísť sa pozrieť, ako žijú jeho, už vyše osemdesiatroční rodičia. Lenže soboty prichádzajú a odchádzaju a my, hoci nežijeme na konci sveta, ba ani na druhom konci republiky, chodievame zriedkavo. Ak vôbec.

Prosím Vás, nepočúvajte túto hru! Je naozaj o Vás, hoci jej autorom je poľský spisovateľ a odohráva sa v ktorejsi poľskej dedine. Tak isto totiž ako Vy, čakajú v nej istého jesenného dňa rodičia, že aspoň jedno z ich detí si spomenie, príde a poteší ich krehnúce srdcia, srdcia, ktoré však rovnako ako kedysi milujú a sú schopné rozdať sa. Deťom. Aj Vy, viem to, tak isto vyzeráte, vyčkávate, aj Ty, mama, tak isto pečieš najlepšie syrovníky na svete, a Ty, otec, navlas tak ako ten Otec z hry si dobromyseľne uťahuješ z maminých tušení, veštiacich naše príchody, a – žiaľ – obyčajne mávaš na konci pravdu: nikto neprišiel. Zaiste si však aj tak isto kladieš otázku: Prečo? Prečo neprišli, prečo nevedia, že aspoň občas by mali prísť?

Neviem ti na ňu odpovedať, otec. Neviem, čo je to v nás, v deťoch, že sme takí. Máme autá, máme chaty, cestujeme po svete kade-tade – no zároveň (azda práve preto) máme aj tisíc dôvodov na ospravedlnenie našich absencií tam, kde by sme mali byť najprv, na ospravedlnenie čoraz dlhších časových intervalov, oddeľujúcich naše vzájomné stretnutia. Alebo to vždy tak bolo? Aj za Vašich čias, otec, mama? Vždy mali deti iba svoje vlastné starosti a povinnosti – aby pre rodičov mohlo zostať už len čakanie?

Neviem. Viem iba, že ak budete hru Čakanie predsa len počúvať, budete určite smutní nad konštatovaním, že áno, je to tak v živote – aj Vaše deti sú také… A ja žiaľ, nemám nič, čo by som k tomu dodal. Azda jediné slovo: Odpusťte.

Hra pre dvoch neznámych (Hra pro dva neznámé, 1972)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:49

Ladislav Fajčík. Rozhlasová hra. Hudební spolupráce František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Hauliš. Technici Jozef Hauliš, Ján Ščirba. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: Jozef (Peter Gažo), Mária (Judita Vicianová), Alica (Hana Makovická), Filip (Andrej Hryc), Karol (Vlado Durdík ml.), hlas (Albert Pagáč), muž (Jozef Florián).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1972. Premiéra 16. 2. 1972 (III. program, 20:00 h.; 59 min).

Lit.: Jančošek, Karol: Hra pre dvoch neznámych. In Rozhlas 7/1972, str. 3 (článek). – Cit.:  „Každé manželstvo prežíva v istých obdoboiach svoje krízy, je to akési vyrovnávanie sa so vzájomnou prítomnosťou. Cítime, že sme priviazaní a ťažko sa prispôsobujeme“ – tvrdí jedna z postáv (povedzme, že hlavný hrdina) v odpovedi na dobiedzavé otázky svojej partnerke a táto replika by azda mohla byť aj mottom druhej pôvodnej rozhlasovej hry Ladislava Fajčíka s názvom Hra pre dvoch neznámych.

Tá prvá sa volala Žúr a jej hrdina – možno, že ten istý – prežíval nie práve najpríjemnejšie chvíle osamotenia práve vtedy, keď málokto býva rád sám: vo výročný deň svojich narodenín. Každý z priateľov mal v poslednej chvíli dajaký presvedčivý dôvod na ospravedlnenie svojej neprítomnosti na oslave, avšak ten pravý dôvod tkvel hádam predovšetkým v samotnom jubilantovi a v zložitých vzájomných vzťahoch, aké sa vyskytnú (a dosť často) aj medzi priateľmi.

V druhej Fajčíkovej rozhlasovej hre tento hrdina (ak – pravda – pripustíme, že je to ten istý) je o nejaký rôčik starší, je už aj ženatý, ba dokonca stihol po namáhavom diaľkovom stúdiu stať sa inžinierom. Ale napriek tomu všetkému sa príliš nezmenil. Ani šťastnejším nie je. S manželkou si príliš nerozumejú – ona tvrdí, že je to jeho vina, on že jej. Dosť obvyklý prípad. A je tu ešte Alica – nie však kvôli zaužívanému trojuholníku. Alica má práve dnes narodeniny (pre zmenu?). Idú ich osláviť a tu pri víne, hudbe a tanci prichádza návrh zahrať sa jednu (kvôli lepšej zábave), nie príliš obvyklú hru. Jej pravidlá sú jednoduchý: On a Alica budú dnes večer akoby manželským párom a Mária (tak sa volá jeho žena) bude akoby ich – slobodnou – priateľkou. Prirodzene, že táto dohoda platí predovšetkým pre prípad, že o dámy sa budú zaujímať aj iní náhodní tanečníci, resp. budúci spolusediaci pri stole. Ako to dopadne? Čo sa z toho vyvinie? Naozaj: stroskotá dnes večer toto mladé manželstvo, dosť zjavne poznačené drobnými trhlinkami a jazvičkami, alebo naopak: spevnie?

Ruská ruleta (1972)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:27

Ladislav Nemec, Vlastimil Milota. Rozhlasová hra. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Scénická hudba František Gomolčák. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Marica Pasnišinová. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: urozený pan baron Žigmund Jászi z Jasnej (Zolo László), urozená paní Eržika Jásziová, rozená hraběnka Pálfyová, jeho žena (Elena Volková), setník Lórant Jászi, jejich syn (Peter Gažo), Šarlay, správce jásziovského majetku (Anton Gýmerský), Margita Driapsová, služka a domovnice v košickém domě Jásziových (Elena Kleisová), Matej Demko, zvaný slepý Jaščur, revoluční rolník, předseda dělnické rady (Ján Ondrejka), Mišo Karabinoš, invalida, člen dělnické rady (Andrej Hryc), Hanča Demková, dcera Mateja Demka (Darina Poldaufová), Jano Toporčák, rolník, Demkův zeť (Ĺuboš Záhon), Aranka Gordoniová, herečka (Silvia Turbová), Gizi, herečka (Beatrica Bočová), Jajteles, bohatý obchodník a krčmář (Albert Pagáč), Major Grancsay, Lórantův přítel (Milan Drotár), Tibor Samuely, zástupce komisaře obrany Maďarskej republiky rád (Peter Macko), plukovník, velitel Ludovicea (Vladimír Petruška), hrabě Esterházy, kontrarevoluční důstojník (Ján Kado – Dudra), setník Révay, kontrarevoluční důstojník (Marián Kleis).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1972. Premiéra 15. 6. 1972 (88 min).

Lit.: Jančošek, Karol: Ruská ruleta. In Rozhlas 24/1972, str. 2 (článek). – Cit.:  Dej dramatizácie sa odohráva v Košiciach, Prešove, vo východoslovenskej dedine s literárnym názvom Jasná a v Budapešti. Vojna je už doslova “na spadnutie”, vojaci odmietajú zbytočne prelievať krv, v zázemí niet čo jesť, čím svietiť, kúriť – zápas o holú existenciu je zo dňa na deň namáhavejší. A na tomto pozadí sa odvíjajú osudy Milotových hrdinov: Margity Driapsovej, košickej slúžky a neskôr domovníčky u urodzených pánov Jásziovcov, ich bírešov Jána Toporčáka a Mateja Demku, stotníka Lóranta Jásziho a ďalších. Všetci sa nejakým spôsobom začleňujú do udalostí, ktoré ako priama i nepriama ozvena ruskej Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie vedú aj na východnom Slovensku k parcelácii panských majetkov, ustanovovaniu roľníckych a robotníckych rád a napokon až k vyhláseniu Slovenskej republiky rád a jej ozbrojenej obrane. Bíreš Jano Toporčák, vojenský zbeh, sa v týchto udalostiach orientuje spočiatku veľmi tápajúco a živelne, no postupne vyrastá na uvedomelého obrancu proklamovaných i uskutočňovaných sociálnych premien. Dokáže sa preniesť nad stroskotaním rodinného života, náhodné uväžnenie ho zocelí ešte viac a ako dobrovoľník maďarskej Červenej armády, ba dokonca jeden z jej veliteľov, bojuje v prvej línii proletárskej revolúcie. V ňom a v jeho konaní akoby ožíval a rodil sa nový svet, svet budúci, ba dne už môžeme povedať: dnešný. (more…)

Bič (1972)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:22

Henryk Bardijewski. Rozhlasová hra. Překlad Ján Miškovič. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Hauliš. Technici Jozef Hauliš, Marica Pasnišinová. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: Glaza (Ján Ondrejka), Mirkiewicz (Ĺuboš Záhon), sedlák (Ján Bzdúch), selka (Hana Grissová), raněný (Ján Dudra – Kado), voják (Ladislav Fajčík), hlas 1 (Ján Lacko), hlas 2 (Peter Gažo), hlas 3 (Vlado Durdík), hlas 4 (Albert Pagáč), hlas 5 (Edo Vítek).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1972. Premiéra 24. 10. 1972 (Devín, 19:30 h.; 40 min).

Lit.: Jančošek, Karol: Bič. In Rozhlas 43/1972, str. 7 (článek). – Cit.:  Dej tejto hry sa odohráva na sklonku II. svetovej vojny. Za frontom, avšak nie príliš ďaleko za ním, hrkoce voz, na ktorom sa vezie ranený ženista. Smer: poľný lazaret. Kde však ten lazaret je, to nevie ani furman, ani sprievodca a bojový druh raneného. Spoľahnúť sa teda možno iba na kone, ktoré iste spoľahlivo vycítia ono utajené miesto, pretože – podľa ich gazdu – sú vraj tiež radšej, keď majú lekára „poruke“.

Cesta pomaly ubieha a z rozhovorov, ktorými si cestujúci krátia čas, dozvieme sa všeličo naozaj zaujímavé. Najmä o ženistoch. Napríklad aj to, ako svedomito sa pripravujú na svoje nebezpečné povolani, (ako by ho mali vykonávať celý život…), pričom nejeden z nich (aj náš hrdina) sa nevyhne zvyčajnému „krstu“ – vyhrabávaniu tehly miesto míny. Alebo o tom, ako môže bezbranný zajatý ženista preľstiť a sám zajať ozbrojeného nepriateľa. Osobitne zaujímavým je aspoň chvíľkové pobudnutie v nebi pre ženistov (jeho vízia), ktoré si celkom špecificky a neobyčajne vybudovali a uspôsobili sami ženisti pre prípad, že im ich obvyklý dialóg s niektorou bombou či mínou tak celkom „nevyjde“. Pravda, nemusí to byť vždy bomba alebo mína – niekedy stačí aj celkom obyčajný dedinský rebrík, ale o tom potom. Potom, lebo v tejto chvíli sa furmanovi stratil bič a kone to hneď vycítili. Bez biča ďalej nepôjdu. Už sú tak navyknuté, že môže byť hocijaká streľba, im je to všetko jedno – reagujú iba na strieľanie bičom. Neostáva teda iné, ako vrátiť sa a hľadať ten bič. Dúfajme, že sa im ho napokon podarí nájsť, ba aj dôjsť do tej nemocnice – a poslucháčom pobaviť sa…

Príbeh o láske a smrti (Příběh o lásce a smrti, 1973)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 8:46

Endre Illés. Rozhlasová hra – fragment z eposu Mahábhárata. Překlad a úprava Mária Tomanová. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Marica Pasnišinová. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Andrej Medvec.

Osoby a obsazení Asvapati, král Madry (František Papp), Sávitri, jeho dcera (Hana Makovická), Djumatséna, král Salvy (Ján Ondrejka), královna, jeho žena (Rada Šubová), Satjaván, jejich syn (Vlado Durdík II.), vypravěčka (Viera Petrusová), 1. poustevník (Anton Gýmerský), 2. poustevník (Zolo László), 3. poustevník (Peter Macko), Jáma, bůh smrti (Milan Drotár), Káma, bůh lásky (Peter Gažo), Nárada, věštec (Ján Švec).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1973. Premiéra 25. 12. 1973 (Bratislava, 16:30 h.; 88 min).

Lit.: Jančošek, Karol: Príbeh o láske a smrti. In Rozhlas 52/1973, str. 3 (článek). – Cit.:  Jedna stará – a vari najkrajšia, indická legenda rozpráva o láske nesmrteľnej nebeskej víly a o mladom smrteľnom mužovi. Štyri roky bola víla mládencovou milou. Potom však, jednej noci, vila zmizla „ako prvá ranná zora“ a láskou zmámený mládenec ju hľadal, až temer zošalel.

Konečne po rokoch uzrel svoju nevernú milú vo vlnách jazera. Z brehu sa jej doprosoval, aby sa vrátila. Víla len zamávala: nie! No mladý muž sa nevzdával: do vody sa vrhne, zomrie, nevie žiť bez nej, nech sa vráti! „Nejdem!“ – odvetila víla chladne. „Vedz: so ženami niet priateľstva. Srdce žien – srdce hyen!“ A zmizla. Mladý muž ju odvtedy nikdy, nikdy, neuzrel…

Žiarivým protikladom tejto lásky (citujeme autorku dramatizácie) je láska Sávitrinina, ktorá aj z objatia smrti vyrve svojho milovaného, pretože čo raz v jej srdci vzplanulo, je večné a neuhasiteľné.

Niet pochýb, že sme nemohli nájsť vhodnejší termín, ako je sviatočné vianočné popoludnie na vyrozprávanie tohto krásneho prastarého príbehu o láske kráľovskej dcéry Sávitri k manželovi Asvapatimu, ktorého si po dlhom putovaní a mnohých životných skúsenostiach našla v lese a rozhodla sa vziať si ho aj napriek veštbe o jeho skorej smrti. Lyrika, poézia tohto príbehu, jeho krehká krása a múdrosť istotne zaujmú každého. A najmä láska, taká čistá a taká veľká, že sa pred ňou musí skloniť aj samotný boh smrti Jáma.

Dodajme už len, že uvádzaný Príbeh o láske a smrti je fragmentom z veľkého, známeho a slávneho indického eposu Mahá-Bharata, ktorý novelisticky spracoval maďarský spisovateľ Endre Illés a podľa vlastného prekladu pre rozhlas zdramatizovala Mária Tomanová.

14. 6. 2022

Vizičlovek alebo Prechádzky náučným chodníkom (Vizičlověk aneb Procházky po naučném chodníku, 2022)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — Premek @ 14:18

Miklós Forgács. Rozhlasová hra. Hudba David Kollár. Dramaturgie a režie Hana Kolbašská-Rodová. Mistr zvuku Peter Krajčovič. Produkce Renáta Miškovičová.

Účinkují Alena Ďuránová, Martin Stolár, Andrej Palko, Slavomíra Fulínová, Ĺubica Blaškovičová, Tatiana Poláková, Róbert Šudík, Ivan Krupa, Miroslav Kolbašský, Peter Orgován, Beáta Dubielová, Juraj Fotul, Michal Šoltés, Jakub Kuka, Igor Kasala, Dana Košická, Magdaléna Kolbašská, Lívia Michalčík-Dujavová, Veronika Husovská, Katarína Horňáková a další.

Natočeno 2022. Premiéra 14. 6. 2022 (SRo Rádio Devín, 20:00 h.). Repríza 17. 6. 2022 (SRo Rádio Devín, 21:00 h.); 23. 5. 2023 (SRo Rádio Devín, 21:05 – 22:15 h.) v cyklu Dramatické Rádio Devín.

Lit.: anonym: Rozhlasová hra: Vizičlovek alebo Prechádzky náučným chodníkom. Rozhlasová tvorba. In web SRo Rádio Devín, 13. 6. 2022 (článek + nahrávka rozhovoru s autorem). – Cit.:  Na najbližší utorok máme pre vás v Rádiu Devín pripravenú premiéru rozhlasovej hry Miklósa Forgácsa s názvom Vizičlovek alebo Cesta náučným chodníkom, o ktorej sa s autorom hry v štúdiu rozprávala Hana Rodová. Predtým vás však navnadíme krátkou ukážkou z komponovanej hudby, ktorá v hra znie. Tú pripravil David Kollár (…).

Ekologická autorská hra Miklósa Forgácsa s viacerými motivickými líniami, ktoré sa vinú popri rieke Ipeľ. Mytológické, bájne, svetské, zvieracie i fantazijné bytosti spojené so životodarnou vodou Ipľa a jeho povodia nás sprevádzajú na ceste spoznania našej histórie, mytológie i seba samých… (…)

« Newer Posts — Older Posts »

Powered by WordPress