Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

26. 6. 2022

Lesní píseň (1957)

Filed under: Rozhlasové hry — Marthos @ 17:23

Lesja Ukrajinka. Pohádkové drama ukrajinské básnířky o kouzlu první lásky, nestálosti lidského srdce a síle odpuštění.  Dramatizace František Pavlíček. Překlad Marie Marčanová a Jan Tureček. Hudba František Kovaříček. Dramaturg Jaroslav Pour. Režie Karel Weinlich.

Osoby a obsazení: vypravěč (Václav Voska), ten, co hráze trhá (Otakar Brousek I.), Rusalka (Jiřina Krejčová), vodník (Jaroslav Raušer), strejček Jakub (Otomar Korbelář), Lukáš, Jakubův synovec (Eduard Cupák), Lukášova matka (Světla Svozilová), Mauka, lesní panna (Věra Kubánková), lesní mužík (Bohumil Záhorský), Ohnivec (Radovan Lukavský), polní Rusalka (Blanka Waleská), ten, co v skále sedí (Bohuš Hradil), Kylina, mladá vdova (Marie Glázrová), chlapec, její syn (Ivan Plecitý).

Natočeno v roce 1957. Repríza 8. 7. 1958 (Praha III, 20:30 h.; 114 min.) v cyklu Hra pro děti; 8. 12. 1963 (Československo II, 19:00 h.). Obnovená premiéra 10. 7. 2022 (ČRo 3 Vltava, 15:00 h.) v cyklu Hra pro pamětníky.

Pozn.: V roce 1981 vzniklo nové stejnojmenné zpracování.

Lit.: Venclová, Renata: Lesja Ukrajinka: Lesní píseň. Pohádkový příběh o nešťastné lásce víly a chudého chlapce. In web ČRo 3 Vltava, 10. červenec 2022 (článek). – Cit.: (..)  Podobně jako v českých zemích i na územích obývaných Ukrajinci došlo v 19. století k silnému národnímu obrození. Ukrajinské národní hnutí, které bylo především reakcí na ruskou velmocenskou politiku, přešlo na začátku 20. století v boj za kulturní a politická práva. Jednou z největších osobností té doby, která se svým životem i tvorbou stala symbolem ukrajinské touhy po svobodě, je básnířka, dramatička, překladatelka a literární kritička Lesja Ukrajinka (1871-1913).

Budoucí literátka se narodila jako Larysa Kosač do šlechtické rodiny s bohatými kulturními zájmy, která od začátku podporovala její umělecké sklony. Matka byla známá jako spisovatelka Olena Pčilka, otec Petro Kosač se zapojoval do aktivit kolem svého švagra, významného ukrajinského historika, ekonoma a filozofa Mychajla Drahomanova. Larysa od dětství projevovala literární nadání, velmi záhy začala psát první básně. Uměleckým pseudonymem Lesja Ukrajinka podepsala své verše poprvé v roce 1884. Bohužel, ještě v útlém věku se u ní projevila neléčitelná tuberkulóza kostí, která ji sužovala chronickými bolestmi po celý život. Nutnost zápasit s fyzickými obtížemi a nepoddávat se jim promítla především do své poezie, ve které promlouvá bojovným, nezdolným hlasem.

Přes vážné zdravotní obtíže vedla činorodý život. Byla zvyklá se neustále vzdělávat a získala široké znalosti z dějin literatury a umění, ovládala několik jazyků: ruštinu, polštinu, bulharštinu, řečtinu, latinu, francouzštinu, italštinu, němčinu a angličtinu. Hodně cestovala, částečně ze zdravotních důvodů navštívila mnoho měst nejen v Evropě, léčila se na Krymu, v Polsku, Litvě, Itálii, Německu i Egyptě… Velmi aktivně podporovala snahy o národní i politické sebeurčení Ukrajiny, v roce 1907 byla zatčena a určitou dobu žilka pod policejním dozorem.

Lidská láska je nestálá

Lesní píseň Lesja Ukrajinka napsala v létě 1911, při psaní využila své nasbírané poznatky z folklórního bohatství Volyňska, kraje, kde prožila dětství. Hned po svém vydání v roce 1912 zaznamenalo pohádkové drama velký ohlas publika a dodnes je považováno za nejvýznamnější autorčinu divadelní hru. Šťastně se v ní propojují obrazivý jazyk básnířky, láska k ukrajinskému folklóru i schopnost dát archetypálnímu příběhu o lásce víly k člověku vlastní filozofický obsah.

Mauko je lesní víla, kterou brzy zjara probudí svou hrou na píšťalu mladý chlapec Lukáš. Pro dosud nepoznaný cit opustí čistá a přirozená Mauko svět přírodních živlů a následuje svého vyvoleného do lidského společenství. Ale v chudé chatrči brzy ztrácí své kouzlo a Lukášova matka není s nevěstou z lesa spokojená. Nakonec i Lukáš přestane mít Mauko rád a ožení se podle přání své matky. Mauko ztrácí svou podobu, ale Lukášovi manželství štěstí nepřinese. (…)

16. 6. 2022

Za všetko správne smrť (Za všechno správné smrt, 1987)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 15:09

Maksud Ibrahimbekov. Rozhlasová hra pro mládež. Překlad Jozef Dánai. Odpovědný redaktor Emil Fillo. Technici Roman Drozda, Bartoš. Režie František Obžera.

Osoby a obsazení: Marat Babirov (Martin Kuthan), Kama Achmundovová (Zuzana Kapráliková), Sabir Mamedov (Róbert Roth), Alih Bahirbekov (Ivan Šándor), Maratova babička (Erika Bauerová), Maratov otec (Ján Valentík), lékař (Vladimír Minarovič), novinář (František Kovár).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 9. 7. 1987. Premiéra 7. 8. 1988 (65 min).

Lit.: -aum-: Za všetko správne smrť. In Rozhlas 32/1988, str. 22 (článek) – Cit.:  Kto má rád dobrodružstvo, napätie od začiatku do konca, ono známe mrazenie až do špiku kostí, nemal by si nechať ujsť príležitosť vypočuť si hru pre mládež Za všetko správne – smrť od azerbajdžanského autora Maksuda Ibrahimova. Hra je rozhlasovou úpravou divadelnej hry, a ani nie tak dávno mohli televízni diváci sledovať aj jej filmovú verziu.

Scenéria divokých kaukazských hôr vytvára vhodnú kulisu príbehu štyroch školákov z jednej školy v Baku. Mladí dobrodruhovia sa odpojili od školskej výpravy a na vlastnú päsť sa vybrali domov krížom cez strmé bralá. Do večera chceli byť doma. Človek však mieni, a čas mení. A najmä vrtošivá kaukazská príroda. Náhle vetrisko sfúklo slnko z oblohy, privalili sa mračná, metelica sa votrela mrazivým dychom. Nemilo zaskočení hrdinovia, ocitnúc sa na polceste, boli prinútení „bivakovať“ v nejakej bezpečnej skrýši. Spásonosným útočišťom sa javila byť teplučká, priestranná jaskyňa, ako stvorená na oddych vysokohorských stroskotancov. Prívetivo sa tváriaca hostiteľka však blažený oddych nedopriala, naopak, prichystala prekvapenie, od ktorého by aj najväčšiemu odvážlivcovi stuhla krv v žilách. Akoby to znezrady samotná smrtka, vyrušená zo svojho spánku, vystúpila z podzemia a hrozila neželaným návštevníkom kostnatým pazúrom…

15. 6. 2022

Tretí pokus (Třetí pokus, 1981)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — Premek @ 14:13

Mikuláš Kováč. Rozhlasová hra. Dramaturg Štefan Šmihla. Hudební spolupráce Oľga Špánková. Zvuk Jaroslav Faksa. Technici Mária Kubičková, Jozef Bajtek. Režie Dušan Kyzek.

Osoby a obsazení: Otec (Andrej Mojžiš), Ivan (Martin Horňák), Lenka (Darina Chmúrová), matka (Eliška Nosáľová), řemenář (Štefan Mišovic), doktor Jakubec (Štefan Halás), hlas v telefonu (Marta Sádecká).

Nastudoval Československý rozhlas Banská Bystrica 3. 11. 1981. Premiéra 26. 11. 1981 (48 min). Repríza 16. 6. 2022 (SRo 8 Rádio Litera, 4:30 – 5:18 h.).

Pozn.: Pôvodná rozhlasová hra zo súčasnosti. Vysokoškolák Ivan, študent medicíny, sa počas výletu na rodinnú chatu priznáva otcovi, že neurobil skúšku z anatómie a čaká ho dekanský termín. Z tajných nahrávok na magnetofónovej kazete sa dozvedá o nemanželských vzťahoch svojich rodičov. Pokus sestry Lenky o samovraždu dáva rodičom šancu začať odznova. (anotace)

Nepremožiteľný (Nepřemožitelný, 1993)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:59

Stanislaw Lem. Rozhlasová hra – sci-fi. Překlad a úprava Milan Bobula. Scénická hudba Juraj Hidvéghy. Odpovědný redaktor Štefan Kasarda. Zvuk Peter Čeljuska. Technici Peter Čeljuska, Marianna Brecherová. Produkce Eva Bugárová. Režie Mária Jarkovská.

Osoby a obsazení: Horpach (Ivan Krúpa), Rohan (Jozef Úradník), Jordan (Igor Šabek), Moderon (Ivan Sogel), Blank (Peter Trník), Gaarb (Dušan Skokan), Mygren (Peter Vilhan), Lauda 1 (Peter Lejko), Lauda 2 (Peter Gažo), pilot 1 (Jaro Mnich), pilot 2 (Ladislav Hegyi).

Nastudoval Slovenský rozhlas Košice 9. 6.1993. Premiéra 18. 11. 1993 (47 min). Repríza 15. 1. 2026 (SRo 8 Rádio Litera).

Lit.: Kasarda, Štefan: Nepremožiteľný. In Rozhlas a Televízia, 46/1993 (anotace). – Cit.:  Vytvoril ho vo svojej predstavivosti autor vkorenený do sci-fi literatúry Stanislaw Lem, poľský prozaik i esejista, pôvodom lekár, aby toto všetko spojil vo svojich príbehoch dobrodružno-fantastických s filozofickými a psychologickými akcentmi.

V našom prípade ide o rozhlasovú dramatizáciu a Nepremožiteľný je názov kozmickej lode, ktorá putuje vesmírom, aby nachádzala doteraz nenájdené i hľadala svojich predchodcov v neprebádaných poliach. Nepremožiteľný je svedectvo autorskej imaginácie, napínavého deja i atmosféry vytváranej robotmi, ktoré však nedokážu prekryť ľudské úsilie po poznaní.

Intímne zápisky W. A. Mozarta (Intimní zápisky W. A. Mozarta, 1969)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:58

Pierre Barbier. Rozhlasová hra. Překlad a odpovědný redaktor Karol Jančošek. Hudební spolupráce František Gomolčák. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Marica Pasnišinová. Režie Martin Hruška.

Osoby a obsazení: Leopold (Ján Bzdúch), Wolfgang Amadeus Mozart (Ján Dudra – Kado), Tútor (Anton Gýmerský), mužský hlas (Vlado Petruška), Van Swieten (Jozef Hodorovský), Deiner (Peter Macko), paní Weberová (Rada Šubová), Sofia (Alžbeta Štrkulová), Konstancia (Darina Poldaufová), Jozefína (Hana Šubová).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1969. Premiéra 21. 12. 1969 (115 min). Obnovená premiéra v rozdělení na 2 díly 19. 7. 2022 (SRo 8 Rádio Litera, 16:30 a 18.30 h.).

Lit.: Jančošek, Karol: Intímne zápisky W. A. Mozarta. In Rozhlas 51/1969 (článek). – Cit.: O živote W. A. Mozarta vieme veľa. Vieme, že už od svojich šiestich rokov sa prejavoval ako „zázračné dieťa“ a ako taký vystupoval na početných koncertných pódiách nielen doma, v Rakúsku, ale aj v Nemecku a Taliansku. Vieme o jeho rozbrojoch so salzburským arcibiskupom, chlebodarcom, ktorý ho nechápal a ponižoval, takže nakoniec nemal iného východiska, ako odísť od neho do Viedne, vieme o Mozartových úžasných invenčných schopnostiach a rozsiahlom, neprekonateľnom skladateľskom diele, počuli alebo čítali sme o jeho neľahkom živote a predčasnej smrti, ktorá ho skosila ako tridsaťpäťročného…

Barbierova rozhlasová hra (dalo by sa povedať: dramaticky spracovaná montáž Mozartovej osobnej korešpondencie) nám ponúka príležitosť prežiť vlastné, väčšinou kusé vedomosti o tomto velikánovi hudby v súvislom dejovom toku, bezprostredne a naviac pod zorným uhlom intimity prostredia a vzájomných vzťahov, najmä ľúbostných. Pritom je neobyčajne zaujímavá a pôsobivá aj metóda, ktorou nám autor hry sprostredkúva Mozartov životopis. Opiera sa o dvoch rozprávačov, Wolfgangovho otca Leopolda a svokru pani Weberovú, ktorých vzájomný, dosť nevraživý vzťah si doslova vynucuje bezprostredný sled konfliktových situácií. Je ich nemálo a poslucháč má dostatok príležitostí sledovať osudy dospievajúceho a dospelého W. A. Mozarta, jeho lásky, úspechy i neúspechy, žiarlivosť, márny boj proti hmotnému nedostatku – až po predčasnú smrť a pohreb, po hrob, o ktorom nik nevie, kde je, lebo dokonca ani hrobári, tí istí, čo ho pochovávali, nevedeli dodatočne ukázať, kde ho v onom veternom, sychravom, veľmi nepríjemnom decembrovom dni uložili na večný odpočinok.

Ĺudská komédia (Lidská komedie, 1969)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:55

Wiliam Saroyan. Rozhlasová hra. Překlad Ivan Krčméry. Úprava Štefan Pytel. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Hauliš. Technici Jozef Hauliš, Marica Pasnišinová. Režie Vladimír Petruška.

Osoby a obsazení: vypravěč (Peter Macko), Homér (Dušan Skokan), Ulysses (Rada Šubová), Magauleyová (Oľga Rúfusová), Bess (Darina Poldaufová), Mary (Anna Sýkorová), Spangler (Jozef Hodorovský), Grogan (Ján Ondrejka), Marcus (Peter Gažo), Tobey (Milan Drotár), Mexičanka (Hana Grissová), Texas (Anton Gýmerský), Tučňák (Marián Kleis), Madame Beaufrová (Lujza Grossová),  její dcera (Alena Skokanová), Felix (Bohuš Petrík).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1969. Premiéra 8. 1. 1970 (77 min).

Lit.: Jančošek, Karol: Ĺudská komédia. In Rozhlas 2/1970 (článek). – Cit.:  Novela Ĺudská komédia, nie je dielo, ktoré vyvoláva salvy smiechu. Je to skôr dojímavý príbeh, hlboko ľudský a vo svojej podstate skôr tragický, takžé názov je iba zdôvodnením paradoxu. A autor Wiliam Saroyan, v tomto dielku podáva bez poetického prifarbovania obraz jednej z prisťahovaleckých rodín, žijúcej v malom mestečku amerického Západu. Kdesi ďaleko zúri II. svetová vojna, ktorej neblahé ohlasy – napriek všetkému – doliehajú už sem.

Osobitne doliehajú na mladučkého, sotva 14-ročného Homéra , ktorý po otcovej smrti a bratovom narukovaní musí sa stať živiteľom rodiny: matky, sestry a ešte mladšieho brata. Stal sa kvôli tomu doručovateľom nočných telegramov a má takto príležitosť stretávať a poznávať mnohých ľudí, byť svedkom skrivodlivostí, ktoré hlboko doliehajú na jeho detskú dušu. Verí však v dobro, tak ako ho tomu učí jeho matka (a tak ako veria temer všetky postavy Saroyanových diel), v dobro a lásku, pretože „láska je nesmrteľná, avšak nenávisť umiera každú minútu“. Práve táto viera, a ňou poznačený vzťah k životu, umožňuje prežiť i tie najzdrvujúcejšie chvíle. Ba viac: vyjsť aj z tej najbolestivejšej skúšky ešte istejší a vo svojej ľudskej podstate ešte vznešenejší.

Lásky Cass Mc Guirovej (Lásky Cass Mc Guirové, 1968)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:54

Brian Friel. Rozhlasová hra. Dramaturgie Michal Príbus. Překlad Juraj Kollár, Eva Kollárová. Zvuk Ladislav Kubík. Technik Ĺuboš Klásek. Režie Imrich Jenča.

Osoby a obsazení: Cass Mc Guire (Mária Prechovská), Harry Mc Guire (Martin Gregor), Alice Mc Guire (Viera Bálinthová), matka Mc Guire (Oľga Borodáčová), Trillby Costellová (Júlia Čunderlíková), pan Ingram (Samuel Adamčík), paní Butcherová (Eva Rysová), Tessa (Mára Hájková), Pat Quinn (Jozef Kroner).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 16. 12. 1968. Premiéra 5. 3. 1970 (74 min).

Lit.: Príbus, Michal: Lásky Cass Mc Guirovej. In Rozhlas 10/1970 (článek). – Cit.:  Hra je výstižným obrazom života Írčanov. Mladá osemnásťročná Katarína (po írsky Cass) odíde do Ameriky, keď jej hrozí trest za morálny poklesok. Otec pijan opustil matku už dávno predtým. V Amerike sa jej príliš nedarilo, bola predavačkou v malom bufete u bývalého námorníka. Zarábala máličko, ale bratovi posielala každý mesiac pravidelne niekoľko dolárov vyše päťdesiat rokov, len aby si jej rodina myslela, že sa má tam za morom dobre. A nakoniec sa ako sedemdesiatročná slečna vrátila domov k bratovi, ktorý si medzitým žil blahobytne. Očakávala, že posledné roky prežije v pokoji v teple rodinného kruhu. Brat ju však hneď dal do ústavu pre prestarnutých. Úbohá Cass, ktorá dala svojmu zmrzačenému pánovi celú mladosť a naučila sa od neho len piť a kliať, utieka sa k snom o lepšom živote. Práve preto sa stále omamuje alkoholom.

Hra oživuje viacej typických postavičiek, ktoré dokresľujú obraz zostarnutej Kataríny, unavenej a sklamanej životom.

Návšteva u Carlstona (Návštěva u Carlstona, 1971)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:53

Wieslaw Rogowski. Rozhlasová hra. Překlad Ján Miškovič. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Mária Čížiková. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: John Gerlach, slavný spisovatel (Anton Baláž), Edith, jeho žena (Margita Mišurová), Adam Grey, Gerlachův obdivovatel (František Papp).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1971. Premiéra 3. 6. 1971 (Bratislava, 20:00 h.; 46 min.).

Lit.: Jančošek, Karol: Návšteva u Carlstona. In Rozhlas 23/1971 (článek). – Cit.:  Ide o veľmi pôsobivo napísaný príbeh jedného večera (alebo predpoludnia, na tom nezáleží), odohrávajúci sa v dome známeho spisovateľa Johna Gerlacha, kam čochvíľu má zavítať jeho neznámy priateľ-odbivovateľ Adam Grey. Nkoniec síce vysvitne, že je to viac ako príbeh tejto chvíle – že je to príbeh ich života, ktorý obidvaja nanovo prežívajú vymýšľaním, konštruovaním „akoby“ literárneho príbehu, v skutočnosti oživovaním istej udalosti z vlastného života.

Ide o udalosť, ktorá sa odohrala počas druhej svetovej vojny. Do bytu jedného Francúza vtrhli fašistickí vojaci a zanechali po sebe mŕtvolu ženy a dvoch detí. A jeden z nich, ich veliteľ, daroval vtedy život otcovi tejto rodiny, ktorého objavil za otvorenými dvierkami skrine – a nezastrelil ho. V tej chvíli bolo ťažko vystihnúť, prečo to urobil, či sa v ňom ozval človek, alebo darovaním života človeku, pre ktorého už ten život po strate najbližších nemal nijakú cenu, ba bol mu na ťarchu, chcel ho iba viac trýzniť.

A títo dvaja ľudia sa teraz, po rokoch stretávajú. Z nemeckého dôstojníka sa stal významný, slávny spisovateľ (píšúci, pochopiteľne, pod pseudonymom) a jeho návštevník, Francúz, ktorý opustil vlasť, pripomínajúcu mu onú tragédiu, je vytrvalým čitateľom a osobným kritikom jeho diel. Konečne sa stretávajú a majú si, celkom určite, veľa povedať.

Sami pod veľkým vozom (Sami pod velkým vozem, 1970)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:52

Vladimír Sanin. Rozhlasová hra. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Úprava Andrej Leňo. Zvuk Jozef Hauliš. Technici Jozef Hauliš, Marica Pasnišinová. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: Já, Andrej (Peter Gažo), Nikolaj (Ján Lacko), Nina (Hana Šubová), Táňa (Judita Vicianová), Vasja (Ján Dudra), recepční (Albert Pagáč), ředitel hotelu (František Dadej), Raja (Alena Skokanová), kolchoznice (Alžbeta Štrkulová – Šebová).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1970. Premiéra 9. 7. 1970 (Bratislava, 19:30 h.; 65 min).

Lit.: Jančošek, Karo: Sami pod veľkým vozom. In Rozhlas 28/1970 (anotace). – Cit.:  Ĺudia, ktorých spoločnosť vám týmto spôsobom ponúkame, majú zmysel pre humor! Veď ináč by sa veru sotva boli vydali na dovolenku v požičanom aute so stanom, ryžou a konzervami – a, aby sme nezabudli, s Vasiom! Lebo Vasia je v tejto spoločnosti oztajstným hrdinom. Športovec, ktorý vie v každej situácii ako na to a ak sa mu sem-tam čosi aj nevydarí, nebudeme malicherní, no nie? Humor predsa musí byť, je korením života a tobôž života dovolenkového…

Čakanie (Čekání, 1971)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:50

Jozef Tabor. Rozhlasová hra. Překlad Viera Jančošková. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Mária Papcunová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: Matka (Hana Grissová), otec (Ján Bzdúch).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1971. Premiéra 24. 11. 1971 (III. program, 22:05h.; 58 min).

Lit.: Jančošek, Karol: Čakanie. In Rozhlas 48/1971, str. 9 (článek). – Cit.: Milí rodičia! Azda sa nepatrí, aby som Vám tento svoj list písal takto verejne, no hoci som sa niekoľkokrát pokúšal začať dajako ináč príspevok na margo rozhlasového uvedenia hry Jozefa Tabora Čakanie, nevedel som, pretože zakaždým som sa vracal v myšlienkách k Vám. A priznám sa: ustavične som pritom myslel na to, že najlepšie by bolo, keby ste túto hru práve Vy dvaja nepočúvali. Viem, že je prinajmenšom čudné chcieť čosi také, tobôž, ak som tú hru ja sám preložil, no zbytočne by som tajil, že som ju prekladal s nemalými sebavýčitkami. V každom jej dialógu som totiž spoznával Vás, otec a mama, a svojím spôsobom i seba. Viem, že i Vy neraz čakáte tak isto ako hrdinovia tejto hry na to, či túto sobotu konečne nezarachoce konča dvora auto, nezaškripoce brána, či niektorému zo synov sa neuráči prísť sa pozrieť, ako žijú jeho, už vyše osemdesiatroční rodičia. Lenže soboty prichádzajú a odchádzaju a my, hoci nežijeme na konci sveta, ba ani na druhom konci republiky, chodievame zriedkavo. Ak vôbec.

Prosím Vás, nepočúvajte túto hru! Je naozaj o Vás, hoci jej autorom je poľský spisovateľ a odohráva sa v ktorejsi poľskej dedine. Tak isto totiž ako Vy, čakajú v nej istého jesenného dňa rodičia, že aspoň jedno z ich detí si spomenie, príde a poteší ich krehnúce srdcia, srdcia, ktoré však rovnako ako kedysi milujú a sú schopné rozdať sa. Deťom. Aj Vy, viem to, tak isto vyzeráte, vyčkávate, aj Ty, mama, tak isto pečieš najlepšie syrovníky na svete, a Ty, otec, navlas tak ako ten Otec z hry si dobromyseľne uťahuješ z maminých tušení, veštiacich naše príchody, a – žiaľ – obyčajne mávaš na konci pravdu: nikto neprišiel. Zaiste si však aj tak isto kladieš otázku: Prečo? Prečo neprišli, prečo nevedia, že aspoň občas by mali prísť?

Neviem ti na ňu odpovedať, otec. Neviem, čo je to v nás, v deťoch, že sme takí. Máme autá, máme chaty, cestujeme po svete kade-tade – no zároveň (azda práve preto) máme aj tisíc dôvodov na ospravedlnenie našich absencií tam, kde by sme mali byť najprv, na ospravedlnenie čoraz dlhších časových intervalov, oddeľujúcich naše vzájomné stretnutia. Alebo to vždy tak bolo? Aj za Vašich čias, otec, mama? Vždy mali deti iba svoje vlastné starosti a povinnosti – aby pre rodičov mohlo zostať už len čakanie?

Neviem. Viem iba, že ak budete hru Čakanie predsa len počúvať, budete určite smutní nad konštatovaním, že áno, je to tak v živote – aj Vaše deti sú také… A ja žiaľ, nemám nič, čo by som k tomu dodal. Azda jediné slovo: Odpusťte.

« Newer Posts — Older Posts »

Powered by WordPress