Karol Horák. Monodrama. Dramaturgie Hana Rodová. Zvuk Peter Krajčovič, Ing. Peter Janík. Hudba Alexander Berta. Režie Lucia Tarbajovská.
Účinkuje Zuzana Fialová.
Natočeno 2004 (37 min.).
Lit.: Žilková, Marta: Aj dráma sa dá čítať. In web SRo 23. 8. 2004 (anotace). – Cit.: Do rúk sa mi dostala pracovná verzia rozhlasovej hry Karola Horáka Spätné zrkadlo (hru realizovalo košické štúdio). Žiaľ, ale možno aj chvalabohu, mi z Košíc nedošiel ani upravený scenár, ani záznam z vysielania. Je prirodzené, že realizácia môže pohnúť autorským textom v jeho prospech i neprospech. A navyše o rozhlasovej hre by sa malo písať až po jej vypočutí. Napriek tomu sa scenár čítal tak dobre, že mu nebolo možné odolať. Horák vyvrátil vžité tvrdenie, že dráma sa nedá čítať, vydavatelia by sa teda nemuseli dištancovať od všetkého, čo je napísané v dialógoch.
Ideme do Európy, sme v Európe, ale – cítime sa Európanmi? Ako sa zmenil životný pocit obyčajného človeka v porovnaní s našimi prababičkami, ktoré chodili zarábať na Dolniaky? Aj túto otázku podsúva Karol Horák v spomenutej rozhlasovej hre. Ibaže jeho hrdinka si ide zarobiť do Talianska na tabakové polia. Vďačný námet, využitý či zneužitý v rôznych žánroch – horor (ženu miesto práce čaká nevestinec), krimi (ženu okradnú, resp. jej nevyplatia zárobok), love story (žena sa v cudzine zaľúbi a vydá) atď., Horák veľmi citlivo exploatuje a využíva na vážnu a zodpovednú výpoveď o dnešnom stave myslenia. Úspešne sa vyhol všetkým zvodom dnes už popkultúrnej témy a zvolil si svojráznu cestu za človekom-ženou, podobne ako vo svojich starších drámach Žena menom Sizyfos či Nulový bod. Aj keď každá zo spomenutých hrdiniek inak reagovala na sociálnu klímu doby a prostredia, v ktorom žila, predsa ani jedno zo spomenutých diel nemá jednoznačne sociálny charakter. Sú skôr filozofujúcou výpoveďou o hodnotách života.
Vráťme sa ešte raz k otázke nastolenej v úvode. Slovenské ženy chodili kedysi za malý peniaz robotovať na Dolniaky, aby existenčne zabezpečili svoje rodiny. Dnešné ženy si väčšinou chodia lepšie zarobiť ako doma. Na prvý pohľad sa zdá, že dobrovoľne hádžu za hlavu vzdelanie, tituly, postavenie (K. Horák spomína učiteľky, inžinierky) a ťažko pracujú na tabakových poliach. Je to skutočne dobrovoľný odchod? Nie je to obraz o tom, ako si slovenská spoločnosť váži vzdelanie?
Horákovej hrdinke by bolo možné klásť všetky otázky, na ktoré by dnešný človek-milión chcel odpoveď. Ale nebol by Horák Horákom, keby zo zdanlivo „obyčajnej“ ženy neurobil zaujímavý typ človeka s odvahou bojovať so sebou aj s okolím, s prísne logickým myslením a triezvym pohľadom na situáciu. Prostredníctvom jej videnia sa kryštalizuje obraz sveta a definuje životný pocit. Do reality dokáže autor primiešať aj trochu lyriky, ba až romantickú výpoveď o tichu a ľudskej slobode. Ticho je raz kostolne sväté, nádherné, s odleskom medených slnečných lúčov na hladine, ničím neskazené, neposraté, ale aj prísne – skoro reve. A po lyrickej pasáži nasleduje zrazu dramatická svadba s Cigánom. Tenzia – detenzia. Umné popúšťanie a priťahovanie liací. Do vážneho textu celkom nečakane vstupuje aj humor a pôsobí ako drahé kamene na kráľovskej korune. K takým nepochybne patrí svojrázna interpretácia Rómea a Júlie a chýrnej balkónovej scény.
Napriek tomu ostáva Horák prísnym kritikom. Tne priamo a neľútostne do slovenskej reality. Nie do jej komunálnych prejavov, ale do myslenia dnešného človeka, ktoré sa často neodlišuje od už spomínaných prababičiek. Udiera do malosti, nerozhľadenosti, ubitosti a neschopnosti prejaviť svoj názor a postaviť sa zaň. To všetko sa odráža vo verejnej mienky, ktorá prepustí všetky priestupky – morálne, politické, osobné.
Čítanie Horákovej hry Spätné zrkadlo bolo pôžitkom aj v horúčavách letných dní, lebo poskytlo kýženú katarziu, stotožnenie sa s textom a úľavu v nečakanej (i keď nedramatickej) pointe. Autorka je riaditeľka Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie pri UMF v Nitre