Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

Lukáš Luk. Četba na pokračování. Redakce Zuzana Belková. Hudební spolupráce Katarína Bielčíková. Zvuk Andrej Klimits. Režie Martin Hvišč.

Čte Richard Stanke.

Připravil Slovenský rozhlas pro RTVS v roce 2014 (9 x 30 min.). Premiéra 7.-10., 13.-17. 1. 2014 v cyklu Čítanie na pokračovanie (SRo 3 Rádio Devín, 13:00-13:30).

Lit.: Moravčíková, Marta: Záhada Považského bula, Lukáš Luk. In Knižná revue 2013/22 (recenze). – Cit.: Tá záhada sa dobre číta, je zábavná a trochu z nej vanie chlad. Pointa tejto knihy, ba možno až odhalenie záhady avizovanej titulom, môže byť vo všeličom. Miestami v  nemilosrdnej irónii, s  akou autor vykresľuje nielen ľudí a život na Považí 21. storočia (kiež by bol taký len tam…), miestami v bulovi. V plemennom býkovi, ktorý si o sebe myslí, že je Zeus, či ktorého na Dia povýšili tí, ktorí z neho majú (či od neho alebo z neho očakávajú) prospech. Alebo aj naopak: býk-bulo-Zeus neuniesol ženu-Európu na Krétu, ale do krajiny (kde sa z nej vykľuje liečiteľka „bohyňa“), ktorej obyvatelia si dajú nabulíkať kadečo. Hoci aj to, že ovenčený býk je najhlavnejší spomedzi bohov; alebo aspoň bulo – tak sa na Považí hovorí plemennému býkovi; a možno ešte alfa samec, presvedčený, že je pupkom ľudstva. Podstatný pritom vôbec nie je on, bulo, ale naše hodnotenie jeho miesta v našom živote. Presnejšie, naše zbožštenie teľaťa, ktorým kedysi bol. A nie iba teľaťa zlatého, ale aj hlúpeho.

Aj tak by sa dala interpretovať čítavá, kultivovaným jazykom a štýlom napísaná a až na pár drobučkých potknutí aj veľmi slušne zredigovaná mystifikácia reálií aj nereálií na slovenskom Považí, no nie iba tam, v najnovšej knihe Lukáša Luka. V ktorejsi recenzii jeho prózy Príbehy Považského Sokolca (Petrus 2011; postup do finále Anasoft litera 2011 a nominácia na ocenenie Zlatý gunár – Kremnické gagy 2011) sa píše, že je v nej „slovenská dedina kúsok po páde komunizmu opísaná s láskou, veselo, trefne či jemne kriticky“. Záhada série bizarných príbehov Považského bula z bizarizujúceho pera tzv. záhadného (či skôr imidžotvorne sa zdráhajúceho odhaliť svoje inkognito) autora by sa tak možno dala charakterizovať tiež. K onomu „s láskou“ by sa však žiadalo pridať „bez chlácholivej láskavosti“. Už aj preto, že pojem bulo neoznačuje na Považí iba plemenného býka, ktorý presakuje dejom knihy, ale aj to, čo zachytil Braňo Hochel v Slovníku slovenského slangu: bulo – hlupák, trubiroh, neokrôchaný človek; bulko; bula – (mlád.) zried. hlupaňa * gadžo, sedlák, pojem, ktorý sa používa aj ako „mierna nadávka“ označujúca chruňa či chrapúňa. A práve tým by mohla byť záhada Lukovho bula vysvetlená. Autorova sonda do sveta kadejako sa pechoriacich slovenských ľudských mravcov zrkadlí pokrivenosť. A bulovitosť. Či už ako vystatovanie plemennosťou, alfasamcovstvom alebo hlupáctvom. Nie každému, kto sa v tom zrkadle zbadá, je však dané to vidieť. Mnohí sa uspokojujú tým, že sa smejú na tých druhých.