Dominik Tatarka a Eva Štolbová. Dramatizace Ján Šimko. Dramaturg Peter Pavlac. Zvuk Ľubica Olšovská. Hudba Marek Kundlák a Matúš Wiedermann. Hudební dramaturg Marek Kundlák. Produkce Ján Tomandl. Režie Ján Šimko.
Účinkují Emil Horváth a Ivana Uhlířová.
Natočeno 2025. Premiéra 10. 5. 2026 (SRo 3 Rádio Devín, 19:00 h.).
Lit.: anonym: Rozhlasová hra | Navrávačky. Rozhlasová tvorba. In web SRo 3 Rádio Devín, 5. 5. 2026 (článek + ukázky k poslechu). – Cit.: (…) Navrávačky majú v Tatarkovej tvorbe špecifické miesto. Vyšli síce prvý krát v roku 1988, ako súvislý literárny text, avšak motivácia pre jeho vznik bola celkom iná. Iniciátorkou bola Eva Štolbová, stredoškolská profesorka češtiny z Prahy, ale najmä prekladateľka a spisovateľka, ktorá sa s Tatarkom zoznámila v roku 1985 tak, že mu napísala mimoriadne obdivný list o jeho knihe Písačky. Tak sa zrodil nie len osobný, ale napokon aj posledný, hlboký a intímny vzťah muža a ženy (Tatarka mal už 72 rokov, Eva Štolbová 50). Jazdila z Prahy za ním do Bratislavy na svojom aute a často ho odvážala so sebou, stretávali sa na rozličných miestach, niekedy tajne, (kvôli sledovaniu ŠTB), viedli siahodlhé rozhovory o literatúre, Tatarkovej minulosti, o osobitostiach malých národov, o náboženstve… Rozhovory boli natoľko zaujímavé, že sa ich napokon rozhodli spoločne nahrať a vzniklo tak 20 audiokaziet ich spoločného rozprávania. Pôvodný text spolu s otázkami Evy Štolbovej vyšiel napokon prvý krát až v roku 2000 v Literárnom a informačnom centre v Bratislave.
Dialogický charakter knihy určite nebol jediným dôvodom rozhodnutia pokúsiť sa o adaptáciu, isto bol však podstatný. Až tak, že autora, i režiséra rozhlasovej verzie Jána Šimka podnietil k skúmaniu a úvahe nad použitím ďalších materiálov, ktoré sa tohto špecifického vzťahu dotýkali. Dôsledný rešerš ho doviedol do Památníku národního písemníctví v Prahe, kde objavil ďalší zaujímavý dokumentárny materiál, ktorý kontext tohto diela podstatne rozšíril, do roviny hlbšej, i osobnejšej. Ide najmä o korešpondenciu i ďalší písomný a audio-materiál medzi Evou Štolbovou a Tatarkom, dotýkajúci sa ich vzťahu, zároveň bol zdrojom myšlienok a impulzov, ktoré sa stali i súčasťou vydania Navrávačiek z roku 2012. Autor siahol i po knihe pani Štolbovej Lamento, v ktorej spoločný čas s Dominikom Tatarkom opisuje zo svojho subjektívneho pohľadu. Ich vzájomný dialóg vedený často na cestách medzi Prahou a Bratislavou sa teda stal centrom nového a osobitého dramatického textu, ktorý reflektuje tento inšpiratívny osobný vzťah, avšak je i obrazom, pamäťou, spomínaním, stretom s realitou, ŠTB, ich rodinami, ale i reflexiou hlbokého myšlienkového sveta Dominika Tatarku i Evy Štolbovej.