Elizabeth von Arnim. Četba na pokračování. Překlad Nora Růžičková. Další tvůrci a interpreti nezjištěni.
Natočeno 2025. Premiéra 17. – 21. 3. 2025 (SRo 3 Rádio Devín, 18:30 h.).
Lit.: anonym: Elizabeth von Arnim: Vera 1. časť. In web Archiv Extra, 17. 3. 2025 (článek + nahrávka k poslechu) – Cit.: S protagonistkou príbehu – Lucy Entwhistleovou – sa stretávame niekoľko hodín po smrti jej chorľavého otca. Len pred pár dňami sa prisťahovali do Cornwallu, kde sa oňho Lucy mala aj naďalej starať, ale prímorský vzduch v letovisku už jeho stav nestihol zlepšiť. Everard Wemyss v ten deň náhodou stretne Lucy, keď prechádza okolo domu, ktorý si Entwhistleovci prenajali, pohltený negatívnymi myšlienkami na nedávne úmrtie svojej manželky a vyšetrovanie jeho okolností. Wemyss sa chopí príležitosti na rozptýlenie od vlastnej sebaľútosti a osamelosti, vstúpi do Lucyinho života, prevezme úlohu starostlivého rodinného priateľa, zorganizuje pohreb a pred všetkými vystupuje ako ochranca mladej ženy. Nedávna tragická strata ich zblíži, nad vzťahom však visí tieň – Wemyssova manželka Vera zomrela za záhadných okolností. Okrem toho u Wemyssa začnú čoskoro vychádzať na povrch jeho zlovestné povahové črty. Hoci Lucy sotva pozná, začne žiarliť na vplyv, ktorý na ňu má jej dobrosrdečná teta. Tá ju nabáda, aby opustila Cornwall a strávila zvyšok leta u nej v Londýne. Wemyss pomocou citového vydierania prehovorí Lucy, aby sa s ním pred odchodom tajne zasnúbila… Román Vera (1921) sa považuje za jedno z vrcholných diel anglickej spisovateľky Elizabeth von Arnim (1866 – 1941). Temnú tragikomédiu inšpirovanú autorkiným katastrofálnym manželstvom s grófom Russellom dobová kritika opísala ako „Búrlivé výšiny v podaní Jane Austenovej“. Autorka v tejto próze vynachádzavo využíva a kombinuje postupy viacerých žánrov – romantická komédia, gotický román, rozprávka – pomocou nich vykresľuje prejavy patriarchálneho násilia v situácii vekovo a mocensky nerovného partnerského vzťahu a evokuje dusivú atmosféru, ktorá panuje v domácnosti malomeštiackeho tyrana Everarda Wemyssa. Spisovateľka majstrovsky pracuje s technikou polopriamej reči, necháva rozprávača plynule prekĺzavať medzi hľadiskami troch ústredných postáv (Everard, Lucy a teta Dot) a rozkol medzi tým, čo si myslia a čo hovoria, vytvára jednak napätie – ako čitatelia vieme vždy viac než jednotlivé postavy – a zároveň aj výrazný komický efekt. Postava mŕtvej manželky, podľa ktorej je román pomenovaný, nevystupuje v deji priamo, ale len cez to, čo o nej ostatné postavy hovoria alebo si myslia, prípadne prostredníctvom stôp a predmetov, ktoré po nej v dome a záhrade zostali. Napriek fyzickej neprítomnosti je v psychologickej rovine prítomná veľmi nástojčivo. Tento motív sa stal neskôr inšpiráciou pre Rebeku (1938) Daphne du Maurier.