Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

Leopold Slovák. Rozhlasová hra. Dramaturgie Ján Vdovják. Zvuk Ada Rehorová, Mária Vrancová. Technik Ján Backstuber. Režie Jozef Pálka.

Osoby a obsazení: Rúth (Eva Poláková), Ondrej (Ivan Mistrík), matka (Mária Kráľovičová), otec (Viliam Záborský), stará paní (Božena Muchová), starší pán (Ondrej Košút), chlapec (Bohuslav Rapoš), hlas (Gustáv Legéň).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava v roce 1969. Premiéra 26. 6. 1969 (Bratislava, 19:30 h.; 47 min). Repríza 14. – 20. 2. 2024 (SRo 8 Rádio Litera).

Lit.: Vdovják, Ján: Kamienky. In Rozhlas 26/1969, roč. 25, s. 3 (článek). – Cit.: V rozhlasovej hre Kamienky sústredil autor svoju pozornosť na mladých ľudí, na ich prvé citové opojenie, životné plány a sny, ktoré sa však zásahom určitých udalostí zvonku nemôžu realizovať. V hre nejde o vykreslenie veľkých spoločenských udalostí, a ani autor ich nechce vypichovať, ale iba na pozadí toho všetkého si všíma citové vzťahy dvoch mladých ľudí.

Ondrej a Rúth sú bežnými postavami v hre L. Slováka, ktoré vo svojom okolía v živote stretávame. Sú to mladí vysokoškoláci, plní životného optimizmu a veľkých plánov. Obidvaja vyšli z rozdielnej spoločenskej klímy, z rozdielneho kultúrneho a spoločenského zázemia. Ich láska a city chcú tieto umelé bariéry, rokmi vypestované a vžité hlboko v nás preklenúť, zlomiť a dokázať, že hodnota človeka sa musí prejaviť práve jeho citovým, etickým a morálnym vnútrom, jeho schopnosťou tolerovať a pochopiť cítenie a názory svojho partnera. Rúth vnútorne a svojím ja nesúhlasí s rozchodom, ale je slabá, aby narušila konvencie a svoju spätosť s minulým zázemím a spoločnosťou, v ktorej rástla a vstrebávala do seba jej názory, morálku. Ukáže sa, že poslušnosť je u nej silnejšia, silnejšia je spojitosť s minulosťou rodu a kamienkami, ktoré jej príbuzní a predkovia dávali na hroby svojich zomrelých.

Vlaky odchodia, niekto sa už nikdy nevráti. Je to koniec alebo začiatok? Koniec veľkého citu a lásky a začiatok nového pohľadu na realitu života? Alebo posledné dejstvo drámy? Ale človek je malý a často aj smiešny, drží sa svojej predstavy. No hlavné je, aby človek mal vždy úctu k človeku tak, ako ju niekedy má k obyčajnému kameňu. Veci sa dajú zabudnúť, ale zážitok ostáva. A niekedy z týchto zážitkov človek dostáva devízu pre ďalší svoj život.

Šebo Timko. Rozhlasová hra. Dramaturgie Ján Vdovják. Zvuk Alojz Janeček. Technici Peter Breuer, Ján Backstuber. Režie Anton Glézl.

Osoby a obsazení: žena (Viera Strnisková), Tereza, dívka (Božidara Turzonovová), manželka (Jela Lukešová), sekretářka (Eva Poláková), vedoucí (Viliam Záborský), Pavol, mladý muž (Slávo Záhradník), vědec (Vladimír Durdík st.) vlivný muž (Anton Korenči).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava v roce 1967. Premiéra 23. 2. 1967 (Bratislava, 20:00h.; 52 min).

Lit.: Vdovják, Ján: Atómy srdca. In Rozhlas 9/1967, roč. 23 (článek). – Cit.: Autor situuje dej do prostredia výskumného ústavu a príbeh vyvrcholí v ten večer, keď ústav oslavuje svoje vyznamenanie. Ústav je pre autora iba symbolom sveta v malom. Symbolom ľudských snažení, túžob, porážok, intríg a úderov „pod pás“. Hrdinkou hry je obyčajná žena, ktorá nalieva v bufete klubu ústavu. Raz bola mladá, žila plným životom a mala dojem, že svet sa krúti výlučne okolo nej. A potom sa jej zrazu všetko zrútilo. Ale nevzdala sa. Chcela začať znova. Lenže jedno nevedela dokázať – usmievať sa na každého, aj keď jej bol protivný, všetko brala v živote veľmi vážne a nevedela ustúpiť zo svojho presvedčenia. A to sa jej nevyplatilo. Jej osobne ako žene, ako človeku, ktorý keď ľúbi, tak ľúbi opravdivo, keď nenávidí, tak je o tom bytostne presvedčený bez ohľadu na to, či kynie z toho osoh alebo nie.

Hrdinovia Timkovej hry nie sú deformovaní ľudia a priori, k ich deformácii ich niekto priviedol a možno im ju nanútil – nevdojak. Vedúci je nútený v rámci pravidiel odstrániť svojho podriadeného, ktorý smelšie a nebojácnejšie rozmýšľa – z obavy, aby neprišiel o svoj tuho vybojovaný posť, aj keď nad ním drží ruku ešte vplyvnejší muž. Otázka svedomia? A jestvuje nejaké? Ozve sa? Možno sa len niekedy zháči a doviesť ho do normálnych koľají pomôže jedna dlhá prechádzka.

Šebo Timko nevyriekol ortieľ nad svojimi postavami, každému dáva právo na obhajobu, na výklad jeho pravdy a je teda už vecou vnímavého poslucháča, aby rozoznal, kde je opravdivý ľudský cit. Hra pozostáva z krátkych postrehov, zamyslení nad daným problémom, z akýchsi jednotlivých atómov ľudských vlastností, ktoré sa potom v celkovom obraze u poslucháča spájajú do molekuly toho, čo autorovi ležalo na srdci a čo chcel ventilovať v svojej umeleckej výpovedi o ľuďoch okolo nás a tom niečom nezdravom v nás.

Thomas Dylan. Rozhlasová hra. Dramaturgie Mária Terenová. Překlad Juraj Vojtko. Zvuk Alojz Janeček, Ivan Kulašík. Režie Dušan Zimen.

Osoby a obsazení: Voľky-Nevoľky (Ivan Krivosudský), paní Voľky-Nevoľky (Oľga Vronská), Sindbád námořník (Anton Mrvečka), Anna námořnice (Hana Meličková), pan Pugh (Juraj Paška), paní Pughová (Oľga Sýkorová), Lily Malá (Eva Kvietiková), Cherry Owen (Dušan Blaškovič), paní Owenová (Jela Lukešová), Mae Rose Chalúpková (Jožka Kurucová), Bessie Hlaváňová (Emília Haľamová), mlékař Ocky (Gustáv Legéň), Dai Chlieb (Vladimír Durdík), paní Chlebová č.1 (Viera Bálinthová), Polly Podväzková (Eva Krížiková), paní Chlebová č.2 (Eva Poláková), Boyo Nemohúci (Jaroslav Ďuríček), Lord Krištáľ (Karol Skovay), rybář (Bohuslav Rapoš), stařec (Ondrej Košút), pijan (Ján Kákonyi), děvčátko (Maja Habovštiaková), Ewans Smrtka (Vladimír Minarovič).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava v roce 1969. Premiéra 25. 12. 1969 (Bratislava, 19:00h.; 85 min).

Lit.: Terenová, Mária: Pod mliečnou horou. In Rozhlas 52/1969, roč. 25, s. 3 (článek) – Cit.: Rozhlasová hra anglického básnika Dylana Thomasa Pod mliečnou horou patrí už dnes, 16 rokov po premiére, k rozhlasovej klasike. Uviedli ju desiatky rozhlasových staníc na celom svete a rozhlasoví teoretici o nej popísali stovky článkov. Autor hry sa premiéry nedočkal. Zomrel ako 39-ročný roku 1953 v New Yorku, kam odišil z finančných dôvodov na básnické turné. Je to jediná rozhlasová hra básnika-búrliváka. Dylan Thomas sa zaradil medzi popredných anglických básnikov 20. storočia, hoci jeho básničké dielo je rozsahom neveľké. Jeho mnohostranné literárne nadanie sa prejavilo aj v próze, v krátkych poviedkach, skečoch, v scenáristickej práci a v rozhlasovej interpretácii poviedok z Walesu.

Pod mliečnou horou je hra pre hlasy – ako znie jej podtitul. Nie je dramatická dejom, ale témou, tým, že uvádza, oživuje a básnicky evokuje život waleského prímorského mestečka za jarnej noci, kde v páperových perinách snov sa prevaľujú túžby a spomienky, nádeje a životná próza drobných obyvateľov. Autor portrétuje desiatky postáv nám tak blízkych s ich slabôstkami, akoby ich vystrihoval priamo z našich spomienok, z nášho vedomia. Vykresľuje realistické figúrky, ale svojou humornou básnickou fantáziou ich nadnáša, čaruje v magickej, biblicky čiernej noci, a potom ich prebudí do bieleho rána a dovolí nám pozorovať ich za všedného dňa. Keď doznie hra, ostane nám vo vedomí teplý, hrejúci pocit ľudského súručenstva a spolupatričnosti.

Alejandro Casona. Rozhlasová hra. Úprava Mária Terenová. Překlad Vladimír Oleríny. Scénická hudba Igor Bázlik. Odpovědný redaktor Mária Terenová. Technici Zuzana Kubíková, Eva Jančulová. Režie Elena Bauerová.

Osoby a obsazení: poutnice (Mária Prechovská), Telva (Hana Meličková), matka (Beta Poničanová), Adela (Viera Topinková), Angelika (Eva Poláková), Dorina, děvčátko (Gabika Kružliaková), 1. dívka (Hana Kostolanská), 2. dívka (Erika Bauerová), 3. dívka (Mária Úradníčková), děda (Samuel Adamčík), Martin Narcés (Karol Machata), Quico ze mlýna (Jozef Sodoma), Andrés, chlapec (Milan Ftáčnik), Falin, chlapec (Ĺubo Barák), 1. mládenec (Vladimír Minarovič), 2. mládenec (Štefan Dobrovodský).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 13. 7. 1967. Premiéra 26. 12. 1967 (85 min).

Lit.: Terenová, Mária: Pani úsvitu. In Rozhlas 35/1967 (anotace). – Cit.: Je to poetická rozprávka, v ktorej vystupuje Pani Smrť, vyrovnávajúca, vyvažujúca sila, verný protipól života. Kde život ukrivdil, ona poláska. Casona má rád harmoniku, je lyrický a nežný ako staré španielske romance, ktoré ožívajú v jeho básnickom videní. Láska je spolupútničkou nenávisti, za zradou kráča trest, šťastie treba vykúpiť bolesťou, bolesť utišuje láskavá ruka Smrti – tak sa reťazí sláva a bieda života v Casonovom dramatickom ponímaní, ktoré je v jadre hlboko optimistické a pozitívne. Casonove postavy ľúbia celým srdcom, trpia celou bytosťou, ale vždy víťazí láska a spravodlivosť. Básnická reč moderného dramatika dýcha na nás horúcim dychom vášní južnej krajiny.