Šebo Timko. Rozhlasová hra. Dramaturgie Ján Vdovják. Zvuk Alojz Janeček. Technici Peter Breuer, Ján Backstuber. Režie Anton Glézl.
Osoby a obsazení: žena (Viera Strnisková), Tereza, dívka (Božidara Turzonovová), manželka (Jela Lukešová), sekretářka (Eva Poláková), vedoucí (Viliam Záborský), Pavol, mladý muž (Slávo Záhradník), vědec (Vladimír Durdík st.) vlivný muž (Anton Korenči).
Nastudoval Československý rozhlas Bratislava v roce 1967. Premiéra 23. 2. 1967 (Bratislava, 20:00h.; 52 min).
Lit.: Vdovják, Ján: Atómy srdca. In Rozhlas 9/1967, roč. 23 (článek). – Cit.: Autor situuje dej do prostredia výskumného ústavu a príbeh vyvrcholí v ten večer, keď ústav oslavuje svoje vyznamenanie. Ústav je pre autora iba symbolom sveta v malom. Symbolom ľudských snažení, túžob, porážok, intríg a úderov „pod pás“. Hrdinkou hry je obyčajná žena, ktorá nalieva v bufete klubu ústavu. Raz bola mladá, žila plným životom a mala dojem, že svet sa krúti výlučne okolo nej. A potom sa jej zrazu všetko zrútilo. Ale nevzdala sa. Chcela začať znova. Lenže jedno nevedela dokázať – usmievať sa na každého, aj keď jej bol protivný, všetko brala v živote veľmi vážne a nevedela ustúpiť zo svojho presvedčenia. A to sa jej nevyplatilo. Jej osobne ako žene, ako človeku, ktorý keď ľúbi, tak ľúbi opravdivo, keď nenávidí, tak je o tom bytostne presvedčený bez ohľadu na to, či kynie z toho osoh alebo nie.
Hrdinovia Timkovej hry nie sú deformovaní ľudia a priori, k ich deformácii ich niekto priviedol a možno im ju nanútil – nevdojak. Vedúci je nútený v rámci pravidiel odstrániť svojho podriadeného, ktorý smelšie a nebojácnejšie rozmýšľa – z obavy, aby neprišiel o svoj tuho vybojovaný posť, aj keď nad ním drží ruku ešte vplyvnejší muž. Otázka svedomia? A jestvuje nejaké? Ozve sa? Možno sa len niekedy zháči a doviesť ho do normálnych koľají pomôže jedna dlhá prechádzka.
Šebo Timko nevyriekol ortieľ nad svojimi postavami, každému dáva právo na obhajobu, na výklad jeho pravdy a je teda už vecou vnímavého poslucháča, aby rozoznal, kde je opravdivý ľudský cit. Hra pozostáva z krátkych postrehov, zamyslení nad daným problémom, z akýchsi jednotlivých atómov ľudských vlastností, ktoré sa potom v celkovom obraze u poslucháča spájajú do molekuly toho, čo autorovi ležalo na srdci a čo chcel ventilovať v svojej umeleckej výpovedi o ľuďoch okolo nás a tom niečom nezdravom v nás.