Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

Víťo Staviarsky. Čtyřdílná četba na pokračování z knihy Kivader. Překlad Iboja Wandall-Holm; Pavel Mervart- Vista. Redakce Ivana Jachymová. Hudební spolupráce Alexander Berta. Zvuk Peter Krajčovič. Režie Peter Vilhan.

Účinkuje Róbert Čudík.

Nastudoval SRo Košice v roce 2008. Repríza 12., 13. a 15., 16. 10. 2009 (SRo Slovensko).

Pozn.: Příběh z východoslovenské cikánské osady nadchne všechny čtenáře, kteří umějí ocenit osobitý styl, humor a nadsázku a poetičnost „všedního života“ nekonvenčních hrdinů. Motívom knihy Kivader, ktorou sa Víťo Staviarsky dostal do finále ceny Anasoft litera 2008, bola správa o tom, ako rodičia nechali na námestí malého Róma s ceduľou, nech sa o neho niekto postará.

O autorovi: Víťo Staviarsky (1960, Prešov) vyštudoval scenáristiku na pražskej FAMU, absolvoval viacero povolaní, momentálne podniká v oblasti obchodu: našťastie len v letnom období, pretože v zime píše. Doteraz publikoval časopisecky, v roku 2001 bol finalistom súťaže Poviedka. V roku 2008 bol finalistom ceny Anasoft litera so svojou debutovou knihou Kivader (2007). V letošním roce (2010) bol finalistom ceny Anasoft litera so svojou druhou knihou Záchytka (Kalligram, 2009).

Lit.: Součková, Marta: Závažná výpoveď. In web Literárne informačné centrum (recenze). – Cit.: Incipit útlej novely Víťa Staviarskeho Kivader mi opakovaním podobných slov a stavbou vety trochu pripomenul tragikomickú postavu Samka Tále: „Ja všade chodím s bubnom, lebo som bubeník.“ (s. 5), no už nasledujúce vety: „Žena mi zomrela pri ťažkej autohavárii. Žigmund Čonka mal tetované ruky, dlhé fúzy a červenú Ladu, kúpenú v bazáre za osemtisíc. On jej raz povedal, aby s ním v noci ušla, no nemal dobré brzdy, v zákrute vyšiel z cesty, nabúral do stromu, na mieste boli mŕtvi. Iba dievčatko mi ostalo.“ naznačujú inakosť písania, a to aj v širšom kontexte súčasnej slovenskej prózy. Staviarsky sa v debute úspešne vyhol jazykovému stereotypu, v texte prevažujúce jednoduché vety zodpovedajú štatútu postavy a zároveň narátora, rómskeho bubeníka. Rozprávanie vzbudzuje dojem hovorovosti, no výstavba textu je oveľa komplikovanejšia. Bubeník totiž – za objednané borovičky – rád rozpráva príbehy; autor skladá dej ako mozaiku, pravdivosť rozprávania sa relativizuje a naopak, posilňuje sa, paradoxne, jeho fiktívnosť, „literárnosť“. Bubeník je priamym rozprávačom príbehu, ale centrom je jeho najlepší kamarát Kivader. O Kivaderovi hovorí bubeník v tretej osobe – až na konci vo vtipnej pointe, sa dozvedáme, aký význam má spojenie ich- a er-formy rozprávania: „Aj mne sa Helenkine nohy vždy páčili. A nielen nohy! Ona raz dávno za mnou prišla. Asi ma ľutovala, že nemám ženu. Ĺahla si ku mne a dala mi všetko, čo ženy dávajú. Preto ja stále u nich sedím. Ale nielen kvôli Helenke! Aj kvôli Rudkovi. Veď čo keď sme my rodina? Čo keď je Rudko môj syn?“ (s. 74 – 75). Kivaderov príbeh o stratenom synovi sa tak stáva aj osobnou vecou bubeníka. (more…)

Veronika Šikulová.  Čtyřdílná četba na pokračování z knihy Domček jedným ťahom.   Redakce Daniela Kapitáňová. Hudební spolupráce Oldo Fiala. Zvuk Lubica Olšovská. Režie Laco Kerata.

Účinkuje Helena Geregová.

Natočeno 2010. Premiéra 8. – 11. 2. 2010 (SRo Slovensko, celkem 91 min.).

Záznam z premiéry na stanici SRo Slovensko ve dnech 8. – 11. 2. 2010.

Obsah: 1. Dušinka – 2. A už čít – 3. U Dybar – 4. Biela.

O autorce: Veronika Šikulová (15. 03. 1967, Modra) je najstarším dieťaťom známeho slovenského spisovateľa Vincenta Šikulu. Po absolvovaní gymnázia v Modre vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako novinárka v periodikách: Literárny týždenník, Nový Čas a Meridián a popritom sa venovala písaniu próz. Prvé prózy publikovala v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady a v zborníku mladých autorov Druhý dych (1985). Pracovala tiež v Múzeu Ĺudovíta Štúra v Modre a teraz je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Okrem literatúry píše fejtóny do časopisu Miau. Debutovala knižkou Odtiene, za ktorú dostala cenu Ivana Kraska. Nasledovali knihy Z obloka, Mesačná dúha a knižka pre deti To mlieko má horúčku.  Nedávno jej vo vydavateľstve Slovart vyšla kniha poviedok Domček jedným ťahom.  Býva na námestí v Modre – za zelenou bránou, je vydatá, má dve deti a zlatého retrievera Molinu. Obdržala prémiu Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za román Domček jedným ťahom.  Bola finalistkou ceny Anasoft litera 2010 so svojou knihou Domček jedným ťahom.

Literárna tvorba – próza
Odtiene (1997), Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009)
Literárna tvorba – pre deti a mládež
To mlieko má horúčku (2006)

Lit.: Podracká, Dana:  Domček jedným ťahom. In web Literárne informačné centrum (recenze). – Cit.: Ústrednou podprahovou témou rozprávania v knihe Domček jedným ťahom je neprítomný otec, ktorý sa sprítomňuje v každom obraze akoby bol jeho neviditeľným svedkom. Pretože „odkedy umrel otec, cíti sa sama, zo dňa na deň viac“; keď berie do ruky papier a pero, pýta sa sama seba, či „nie je každý text vlastne nekrológom?“; keď berie do ruky kosu, chce sa z tej smrti „vykosiť“. Musí to robiť, lebo „odkedy zomrel otec, všetci nejako ozleli. Aj ja. Zostarla a zoškaredla som“. (…) Domček jedným ťahom je azylový dom, najvnútornejší domov, aj miesto, podobné spovednici v každej poviedke-spoviedke. (…) Všetky poviedky v knihe sú monologizovanou verziou dialógu s mŕtvym otcom, ktorý sa začal ešte v detstve, plnom vylomenín, napríklad pod šapitó cirkusu Humberto, na ceste do Bratislavy, na kúpalisku či po opakovaných rátaniach schodov hudobnej školy, kde hrával a učil hrať aj on, Pustaj. S rozprávkovým Pustajom z Dobšinského má spoločné to, že sa sprítomňuje aj po smrti. Zdalo by sa, že Šikulovej texty sú smrteľne vážne, ale spôsobom spracovania stoja oboma nohami na zemi. Majstrovským narábaním s jazykom vzniká chagallovský pocit krídlatej radosti zo života a sveta, ustavičná akčnosť, kumulujúca sa do šťastia, napriek všetkému.

Leo Kohút. Čtyřdílná četba na pokračování z knihy Leo Kohúta.  Redakce Ján Zaťko. Hudební spolupráce Lubo Šamo. Technická spolupráce Peter Janák. Režie Vladimír Kivader.

Účinkuje Ján Kožuch.

Natočeno  2010. Premiéra 12. – 15. 4. 2010 (SRo Slovensko, celkem 117 min.).
Pozn.: Sebareflexia Lea Kohúta odráža tzv. malé dejiny malých ľudí. Pred vznikom 1. ČSR, za druhej svetovej vojny, v koncentračnom tábore, ale i vieru v nové povojnové spoločenské zriadenie, strety s realitou socializmu, stratu ideálov, až po emigráciu.

Lit.: Kosmály, Peter: Tu bola kedysi ulica. In web Literárne informačné centrum, 2004 (článek). – Cit.: Prvýkrát vyšla kniha Tu bola kedysi ulica… v roku 1995 a stretla sa s čitateľským úspechom. Aj po takmer desiatich rokoch stále pretrváva záujem čitateľov o memoárovú literatúru, a preto vydavateľstvo ponúka jej druhé, rozšírené vydanie. Kniha Lea Kohúta okrem osobných spomienok prináša najmä autentickú atmosféru Bratislavy a Slovenska z obdobia zodpovedajúceho ľudskému veku – od predvojnovej republiky cez fašistický slovenský štát až po povojnové a neskôr socialistické Československo. V našich podmienkach bolo práve toto obdobie plné historických zvratov, paradoxov a rozporov, ktoré nemohli nezanechať stopy na osude jednotlivca, nemohli sa neodraziť na zmýšľaní a formovaní celej generácie.

Leo Kohút sa narodil roku 1917 v bratislavskom židovskom gete, na ulici zvanej Židovňa. „Dom, v ktorom sme bývali, bol priechodný a mal dve čísla: zo Židovne 35 a z Mikulášskej 7… Výhodu dvoch vchodov a adries sme využívali, keď nás naháňali policajti. Keď sme sa chceli vyhnúť bitke, udávali sme, že bývame na Mikulášskej ulici, predstierajúc, že sme kresťania. Aký to sebaklam! Veď aj najsprostejší strážca poriadku vedel, kto sa skrýva za typickým menom Kohn.“ V časti nazvanej Prvá kniha nás autor sprevádza svojím detstvom, svetom židovského geta a židovských škôl, ktoré sa napokon rozhodol opustiť, aby sa mohol politicky angažovať. Študoval na Jesodé hatorá, čo bolo akési židovské učilište. Prvá kniha sa končí porážkou fašistického Nemecka a autorovým návratom do povojnového Československa.

Povojnové roky, nástup socializmu a totality Leo Kohút zachytáva v Druhej knihe, Tretia kniha sa začína kapitolou Oneskorené štúdium a ako som sa učil písať. Keď autor absolvoval štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte UK, odišiel pracovať do vydavateľstva Mladé letá a potom do Slovenskej akadémie vied. Po vylúčení zo strany a nútenom odchode z akadémie vied nakoniec Leo Kohút emigroval do Nemecka; do krajiny, ktorej predstavitelia počas vojny posielali tisíce židov do koncentračných táborov. Navyše, do Nemecka sa dostal z Izraela, s ktorým Československo nemalo diplomatické styky. Aj táto príhoda, podobne ako mnohé iné, dotvára autentickú atmosféru života v Bratislave a na Slovensku pred mnohými rokmi. V knihe Tu bola kedysi ulica… nenájdete iba spomienky na Bratislavu, na jej starú tvár a ulice, ktoré dnes už neexistujú, ale aj jedinečný príbeh človeka, ktorý na Slovensku zažil tri rôzne režimy a štátne usporiadania.


Anonym. Čtyřdílná četba na pokračování ze začátku knihy.  Překlad Ján Paulíny. Redakce Táňa Kusá. Hudební spolupráce Milena Lukáčová. Zvuk Eva Irmanová. Režie Martin Bendík.

Účinkuje Karol Machata.

Nastudoval SRo Bratislava v roce  2007 (celkem 107 min.).

Obsah: 1. Rozprávanie o kráľovi Šahrijárovi a jeho bratovi (je rámcový príbeh rozprávok Tisíc a jednej noci) – 2. Rozprávka o kupcovi a džinovi, Príbeh prvého starca, Príbeh druhého starca. – 3. Príbeh tretieho starca, Rozprávka o rybárovi a duchovi.  – 4. Rozprávka o vezírovi kráľa Júnána, Rozprávka o kráľovi Sindibádovi.