Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

30. 7. 2021

Krok (1994)

Eberhard Petschinka a Helmuth Mössmer. Rozhlasová hra. Hudba Wolfgang Mitterer. Technická spolupráce Birgit Call, Christian Kühnke (NDR), Sylvia Svoboda, Gerhard Wieser (ORF), Monica Kilchenmann, Stanislav Hromadnik (SR DRDS). Režie Fritz Zaugg.

Osoby a obsazení: Krok (André Jung), Moosbrugger (Désirée Meiser), profesor (Norbert Schwientek), vědec (Dietmar Schönherr), etik (Hanspeter Müller), redaktor / první psycholog (Jan Ratschko), redaktorka / zdravotní sestra (Isabelle Menke), portýr (Karl Ulrich Meves), chůva (Renate Steiger), hlas ze záznamníku / první ošetřovatel (Walter Baumgartner), knihovník / řidič / hlavní dozorce (Franziskus Abgottspon), asistentka (Barbara Falter), druhý psycholog (Klaus Lehmann), ředitel internátu (Klaus Henner Russius), druhý ošetřovatel (Bernhard Bettermann).

Natočeno 1994 (SR DRS/ORF) (50 min.) Vydal DRS v roce 1995 (?) v edici Ausgezeichnet mit dem Prix Futura 1995.

29. 7. 2021

Zabil som Petra (Zabil jsem Petra, 1967)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:30

Vojislav Kuzmanovič. Rozhlasová hra. Překlad Branislav Choma. Odpovědný redaktor Ján Vdovják, Emil Fillo. Technici Ada Rehorová, Mária Vrancová. Režie Mikuláš Bugár.

Osoby a obsazení: Puba (Oldo Hlaváček), soudce (Viktor Blaho), advokát (Ivan Letko), psychiatr (Štefan Dobrovodský), Zorko (Eduard Bindas), Pavel (Dušan Blaškovič), Milena (Jela Lukešová), Peter (Slavo Drozd), Smiljka (Darina Vašíčková).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 15. 9. 1967. Premiéra 18. 1. 1968 (36 min).

Lit.: Vdovják, Ján: Zabil som Petra. In Rozhlas 3/1968 (článek) – Cit.: „Zabil som Petra, preto ma súdia, Zabil somo Petra. Bol by som rád, keby sa mi to len snívalo, keby som sa prebudil z tohto nepekného sna, akoby sa nič nestalo. Naozaj by som bol rád, keby sa mi to len snívalo. Kiežby to nebola pravda. To je nemožné…zabil som Petra…“ Takto sa začína rozhlasová hra juhoslovanského dramatika a spisovateľa Vojislava Kuzmanoviča Zabil som Petra. Prešla už mnohými zahraničnými rozhlasovými stanicami a v roku 1965 bola vo Varšave odmenená ako najlepšia zahraničná rozhlasová hra roka vysielaná Poľským rozhlasom. „Sudca: Cítite sa vinným? Puba: Áno. Sudca: Môžete nám vysvetliť, prečo ste to urobili? Puba: Nie. Nemôžem. Sudca: Keď budete hovoriť iba pravdu, pomôžete sebe samému i nám. Puba: Naozaj neviem, prečo som ho zabil. Už z tohto krátkeho úryvku si domyslíte, že hra sa bude odohrávať na súde. Puba nevie sudcom, ani svojmu advokátovi vysvetliť, prečo jedného večera pri priateľskom posedení zabil Petra. Petra, ktorý bol jeho najlepší priateľ, každý deň bol s ním, boli ako rodní bratia. Peter mu požičiaval peniaze, alebo lepšie rečeno, dával mu ich, lebo nikdy sa už s nimi nestretol – Puba mu ich nevracal. Na súdnom proceste začína sa rozvíjať tragédia vzťahu Petra a Puba. Nikto z Petrových priateľov si nevedel vysvetliť jeho vzťah k Pubovi, ktorý bol do istej miery zaháľač, práca mu nevoňala, hoci bol normálne inteligentný, ba v niektorých smeroch jeho vzdelanie bolo napriemerné. Poslucháč dostáva plný obraz charakteru Puba, no ani jeden zo svedkov nevie odpovedať, prečo Puba vystrelil na Petra. Ale ani Puba to nevie. Zabil bez príčiny. Možno zabudol na príčinu. Zabil. Ako podliak. A predsa po kúskoch nás autor vedie k základnej filozofickej koncepcii svojej hry. Veď bez príčiny sa nezabíja. Alebo áno? A čo nedávne udalosti? Fašizmus? Druhá svetová vojna? Niekto ináč myslí ako ja? A ako sa rodia diktátoríci a diktotori? Niekto dostane do ruky zbraň a zrazu vidí, že tí druhí sa ho boja. Cíti sa silným, vládcom. A čo tak skúsiť, ako chutí moc a opájať sa ňou. Potom už máličko stači na potiahnutie spúšte. Vojislav Kuzmanovič na pomderne malej ploche nastoľuje závažné problémy a myšlienky, núti poslucháča rozmýšľať a vytvárať si prístup k príbehu, ktorý počuje. Puba zeniesol Petrovu dobročinnosť, jeho rady, úsluhy? Cítil sa malý, úbohý a bezmocný? Zbraň mu dodala sily?

Klopanie (Klepání, 1966)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 11:29

Vojislav Kuzmanovič. Rozhlasová hra. Dramaturgie Ján Vdovják. Překlad Ján Dohňanský. Scénická hudba Igor Bázlik. Zvuk Alojz Janeček. Technik Helena Lovásová. Režie Dušan Zimen.

Osoby a obsazení: první (Ctibor Filčík), druhý (Štefan Kvietik), třetí (Ján Jamnický).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 18. 3. 1966. Premiéra 29. 3. 1966 (Bratislava, 22:10 h.; 45 min).

Lit.: -jv-: Klopanie. In Rozhlas, roč. 22, 14/1966 (článek). – Cit.:  Rozhlasová hra Klopanie mala svoju premiéru v roku 1965 v záhrebskom rozhlase a uviedli ju aj mnohé zahraničné rozhlasy (Viedeň, Kolín). Kuzmanovič vo svojich rozhlasových hrách fabulu potláča na minimum. Svoje postavy situuje do vypätých dramatických situácií, zdanlivo neskutočných a absurdných. No je to premyslený zámer, aby mohol rozpitvať vnútro človeka a jeho charakter a vysloviť cez tieto paradoxné situácie veľkú pravdu o človeku a jeho dobe. Jeho hry sú filozoficko-metaforické a každá prináša prekvapivý autorský nápad ako v dramatickej situácií, tak aj myšlienkovom náboji. Klopanie je príbeh troch postáv, troch mužov, ktori sa zrazu ocitnú samotní v priestore, z ktorého niet nijakého východu. Je to skutočnosť, alebo len sen? Tú otrasnú realitu preívajú v skutočnosti, alebo sa všetko odohráva len v ich predstavách? Takto hneď na začiatku Kuzmanovič navodí pred poslucháča tajomnú atmosféru a prebúdza jeho zvedavosť. A táto zvedavosť a osud troch ľudí prerastá v hlbší podtext a núti pozorného poslucháča zamýšľať sa nad otázkami, s ktorými sa denne stretáva nad problémom ľudských vzťahov, humanity, porozumenia, nad vlastným egoizmom, ale aj nad tým, čo vlastne ja prinášam a obetujem pre tých druhých a či mravne a eticky sa viem vyrovnať s krízovými situáciami v ľudskom spolužití. Kuzmanovičov pohľad na človeka v hre Klopanie je veľmi obnažujúci, miestami sarkastický, bolestný, aby ukázal so všetkými protikladmi našu modernú dobu.

Obyčajná smrť (Obyčejná smrt, 1972)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 10:37

Vojislav Kuzmanovič. Rozhlasová hra. Překlad Ján Dohňanský. Odpovědný redaktor Ján Vdovják. Technici Jozef Bajtek, Alojz Janeček. Režie Imrich Jenča.

Osoby a obsazení: žena (Hana Kostolanská), Stanko (Jozef Cút), Zorica (Helena Madiová), Milan (Ivan Krivosudský), lékař (Ján Kramár), 1. dívka (Darina Vašíčková), 2. dívka (Anna Bučinská), Naďa  (Eva Rysová), Boris (Viktor Blaho), Ivan (Ĺubo Roman), Anna (Mária Úradníčková), baba (Emília Bugošová), milicionář (Slavo Drozd), hlas (Klára Sekerášová).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 18. 5. 1972. Premiéra 31. 10. 1972 (Devín, 20:30 h.; 52 min.)

Lit.: Vdovják, Ján: Obyčajná smrť. In Rozhlas 44/1972 (článek). – Cit.:  Juhoslovanský dramatik Vojislav Kuzmanovič patrí medzi popredných európsych rozhlasových a televíznych autorov. Pracuje v záhrebskom rozhlase ako literárny redaktor. Napísal už niekoľko desiatok rozhlasových hier, ktoré uvádzajú rozhlasové stanice takmer na celom svete. V roku 1964 za rozhlasovú hru Zabil som Petra dostal cenu Poľského rozhlasu.

Hra obyčajná smrť zobrazuje posledné mesiace života človeka, ktorý je smrteľne chorý. Tento fakt núti hrdinu, aby urobil rekapituláciu svojho života. Súčasne ho však trápi myšlienka, ako čo najlepšie zabezpečiť rodinu po svojej smrti. Deprimuje ho to, že jeho kolegovia, ktorí síce o ňom hovoria, že bol dobrým človekom, spomínajú ho v každej súvislosti len v minulom čase. Vypracoval niekoľko mimoriadnych projektov a posledná pracovná hala, ktorú navrhol, je jedným z vrcholných diel architektúry. Tá by mala ostať ako jeho pomník. Avšak jedna z ďalších postáv hry hovorí: „Čerta pomník! Vieš ako je to, keď niekto zomrie. Spomína sa rok, dva a potom, kto si naňho ešte spomenie?“ A tu je podstata filozofie Kuzmanovičovho pohľadu na život človeka, na jeho hodnoty a medziľudské vzťahy. O niekom sa píšu rozprávky, vznikajú legendy, ktoré slúžia generáciám ako vzor. A obyčajný človek? Bol mladý, zdravý, pracoval a dobre pracoval, mal ženu, dieťa a nakoniec hlúpo umiera, lebo medicína doposiaľ nenašla liek proti zhubnej chorobe. A možno aj on je hrdinom, bezmenným, proti svojej vôli. Lenže taká obyčajná smrť nie je ani trochu obyčajná pre toho, kto umiera.

Požičaná tvár (Půjčená tvář, 1970)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 9:39

Peter Adams. Rozhlasová hra – krimi. Dramatizace Marián Mikola. Překlad Erika Brániková. Odpovědný redaktor Emil Kočiš. Zvuk Ervín Eisler, Jarmila Staneková. Režie Olívia Binderová.

Osoby a obsazení: Davitt, právník (Karol Machata), O’Brien, policejní komisař (Martin Gregor), Scroggová, vdova (Viera Bálinthová), Anna (Eva Krížiková), Lyna (Mária Kráľovičová), Gylen (Eva Poláková), Erris, básník (Jozef Kroner), Yoyse, bratr Scroggové (Braňo Koreň), Hacketová, majitelka penzionátu (Beta Poničanová), Cluegg, majitel agentury (Juraj Paška), Warenová (Hilda Michalíková), Ayenová (Erika Bauerová).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 28. 11. 1970. Premiéra 30. 1. 1971 (55 min).

Zločincova spoveď (Zločincova zpověď, 1988)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 9:35

Drago Jančar. Rozhlasová hra – krimi. Překlad Andrej Lukáč. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Peter Čeljuska. Produkce Heda Vavreková. Technici Peter Čeljuska, Mária Papcúnová. Režie Andrej Medvec.

Osoby a obsazení: zločinec (Peter Rašev), vyšetřovatel (Milan Drotár), advokát (Ján Dudra /Kado/), lékař (Peter Gažo), Frank (Ĺuboš Záhon), Angelika (Lena Košická), Felix (Marián Gajdoš), prodavačka (Brigita Bobulová), mládenec (Milan Antol), dívka (Ĺuba Blaškovičová).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1988. Premiéra 17. 4. 1988 (Devín, 21:00h;, 55 min).

Lit.: Jančošek, Karol: Zločincova spoveď. In Rozhlas 16/1988, s. 19 (anotace). – Cit.: V hre Zločincova spoveď nájdeme aj kriminalitu aj veľa psychológie. Povedal by som, že jedno s druhým akoby vyvážené. Hádam preto navonok hra pôsobí ako reťaz úvah a výpovedí človeka, ktorý je vo vyšetrovacej väzbe za lúpežné prepadnutie, znásilnenie a vraždu. Zrejme ho stihne prísny trest, lebo sa všetko zdá byť jasné – a pritom je všetko vlastne celkom ináč… Sú totiž chvíle a situácie, keď sa niekedy aj v tom najhoršom človeku musí prebudiť svedomie! Hra Zločincova spoveď reprezentovala Slovinský rozhlas v r. 1984 na festivale juhoslovanských rozhlasových hier v Ohride.

Skok (1997)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 9:29

Štefan Kasarda. Rozhlasová hra. Odpovědný redaktor Marta Szattlerová. Zvuk Peter Daniška. Technici Peter Daniška, Milan Greguš. Režie Martin Kákoš.

Osoby a obsazení: skokan (Ján Króner), žena (Ingrid Timková), muž 1 (Ján Mistrík), muž 2 (Ivan Letko), muž 3 (Juraj Slezáček).

Nastudoval Slovenský rozhlas Košice v roce 1997. Premiéra 6. 2. 1997 (51 min).

Lit.: anonym: Skok. In Eurotelevízia 6/1997, str. 41 (anotace). – Cit.: Hra sa odohráva v športovom prostredí a podkladom pre ňu bola skutočná udalosť. Jej cieľom však nie je riešiť nastolené problémy, skôr hovorí o potrebe ohľaduplnosti v spolunažívaní medzi ľuďmi.

27. 7. 2021

Don Juan oder Die Liebe zur Geometrie (Don Juan aneb Láska ke geometrii, 1964)

frischMax Frisch. Donjuanovská parodie.

Účinkují Helmuth Lohner, Therese Giehse a Anne-Marie Blanc.

Natočeno 1964 (SRF). Vydal Christoph Merian Verlag.

Pozn.: Max Frisch führt durch die Aufführung im Zürcher Schauspielhaus. Ein Don Juan ist ein Frauenheld. Und da die Liebe zu Unordnung in männlichen Gehirnen führt, steckt er ständig in Schwierigkeiten mit den Väter, Brüdern oder Bräutigamen seiner Geliebten. Eine Zeitlang ist das unterhaltsam, wird aber doch schnell lästig. Darum wird die Klarheit der Geometrie für Max Frischs Don Juan zum Fluchtpunkt aus geschlechtlichen und gesellschaftlichen Begehrlichkeiten. Und die überlieferte, verlangte, erwartete Höllenfahrt des Tunichtgut wird zur Theaterinszenierung.

Am 5. Mai 1953 wurde im Zürcher Schauspielhaus die Komödie „Don Juan oder die Liebe zur Geometrie“ von Max Frisch uraufgeführt. Das Echo war nicht begeistert. 1964 folgte die zweite, revidierte Fassung – diese Version fand bei Publikum und Presse grossen Anklang. Schweizer Radio SRF zeichnete eine Aufführung im Rahmen der Zürcher Festwochen 1964 auf. „Don Juan“ wurde zu einem der meistgespielten Theaterstücke Frischs und für den jungen Schauspieler Helmuth Lohner ein Meilenstein seiner äusserst erfolgreichen Karriere.

Eine Besonderheit der Aufzeichnung: Max Frisch selbst führt durch die Aufführung seiner Komödie.

Don Juan oder Die Liebe zur Geometrie (Don Juan aneb Láska ke geometrii, 1970)

Filed under: Cizojazyčné,Rozhlasové hry — Premek @ 16:46

Max Frisch. Donjuanovská parodie. Zvuk Josef Adelberger. Rozhlasová úprava a režie Klaus Gmeiner.

Účinkují Peter Arens, Fritz Bischof, Gertrud Kückelmann, Erik Frey, Emmy Bergmann, Dietlindt Haug, Hanns Ernst Jäger, Wolfgang Stendar, Bettina Lindtberg, Elisabeth Flickenschildt, Michael Kiurina, Branko Samarovski, Isolde Stiegler, Traudl Gmeinböck, Uta Werner a Peter Pikl.

Nastudoval ORF Salzburg v roce 1970. Repríza 24. 7. 2021 (Ö1, 14:00 h.; 60 min.) v cyklu Ö1 Hörspiel.

Lit.: anonym: Max Frischs Kontrapunkt zum legendären Frauenhelden. In web Österreich 1, 24. 7. 2021 (článek). – Cit.: (…) In seiner Konversationskomödie „Don Juan“ gibt Max Frisch einer der am häufigsten verhandelten Gestalten der abendländischen Kultur eine neue Deutung. Don Juan ist kein Liebender und Frauenjäger, sondern ein narzißhafter Gejagter, der vor den falschen Gefühlen flieht, die sich für ihn immer dort einstellen, wo ein Verhältnis zur Gewohnheit
wird … Eine Komödie mit Tempo, Witz, Charme und durchtriebener Hintergründigkeit. (…)

Die Verwirrungen des Zöglings Törleß 1/? (Zmatky chovance Törlesse, 2014)

Filed under: Cizojazyčné,Rozhlasové hry — Premek @ 8:55

Robert Musil. Dramatizace Manfred Hess.  Hudba Michael Riessler. Hrají Amelie Böckheler (housle), Filippo Maligno (housle a viola), Raphaela Gromes (violoncello), Jacopo di Tonno (violoncello), Enrico Melozzi (violoncello), Andreas Unterreiner (trubka).  Asistent režie Constanze Renner, Daniela Gassner. Střih Stefan Wirtitsch, Christoph Kodydek, Felix Fauner, Judith Rübenach. Zvuk Anna Kuncio, Vincenzo Schiavo, Dietmar Rötzel. Režie Iris Drögekamp.

Osoby a obsazení: vypravěč (Michael Rotschopf), Törleß (Stefan Konarske), Beineberg (Manuel Rubey), Reiting (Stefano Bernardin),  Basini (Florian Teichtmeister), Božena (Ursula Strauss), učitel matematiky (Cornelius Obonya), Törlessův otec (Helmut Bohatsch), Törlessova matka (Petra Morzé).

Nastudoval SWR / ORF v roce 2014 (Neuproduktion).  Premiéra 1. dílu 25. 12. 2014 (NP, 56 min.). Repríza 1. dílu 31. 3. 2018 (WH, 56 min.). Ukázka k poslechu zde.

Pozn.: Um das Jahr 1900. Irgendwo in der Provinz der österreichisch-ungarischen k.u.k. Monarchie. Im „Konvikt zu W.“, einem Militärinternat zur Aufzucht künftiger Eliten, gerät der Zögling Törleß in einen Zustand der Verwirrung, die seinen künstlerischen wie analytisch-intellektuellen Charakter zum Erwachen bringt. Der Mit-Zögling Basini, obgleich aus vermögendem Hause, bestiehlt seine Mitschüler, um seine Schulden durch Prasserei und Hurenbesuche zu begleichen. Er wird von Törleß‘ Freunden Reiting und Beineberg entlarvt. Gemeinsam mit Törleß wollen sie Basinis Tat der Schulleitung nicht anzeigen, wenn er ihnen fortan in ihrem Dachbodenversteck zu Willen ist. An ihm, der die Opferrolle zunehmend bereitwilliger annimmt, erproben sie ihre Vorstellungen von sexueller Hörigkeit und Demütigung. Törleß beobachtet anfänglich nur aus distanziert-interessierter Perspektive die Experimente an Basini, erliegt dann doch dem Faszinosum ebenfalls für kurze Zeit, um sich aber am Ende abzuwenden. Als die ganze Klasse gleich einem wild gewordenen Mob Basini im Sportraum quält, kommt es wegen des Zwischenfalls zur Anhörung durch die Schulleitung. Törleß verlässt das Internat. (more…)

« Newer Posts — Older Posts »

Powered by WordPress