Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

Peter Getting. Původní hra pro mládež. Krutá paralela „šoubyznysu“ a pohádky o nahém králi.  Asistentka režie Mária Paderová. Hudební dramaturg Rudolf Pepucha. Zvuk Dušan Kozák. Dramaturgie Katarína Revalová. Režie Štefan Korenči.

Účinkují Róbert Roth, Daniel Heriban, Miro Noga, Ján Toplanský, Ivo Gogáľ, Daniel Dangl, Peter Sklár, Petra Polnišová a Frencien Bauer.

Natočeno březen 2006. Premiéra 24. 3. 2006 (SRo 2 Devín, 50 min.).

Rudolf Sloboda. Rozhlasová úprava divadelní hry. Úprava Janka Frolová. Hudební improvizace Peter Niňaj. Dramaturg Milan Frolo. Asistentka režie Mária Paderová. Hudební dramaturgie Eleonóra Vančíková-Kapasná. Zvuk Ĺubica Olšovská. Režie Milena Lukáčová.

Osoby a obsazení: žena (Adela Gáborová), Rudi (Jozef Vajda), Jozef (Matej Landl), Vincent (Marián Geišberg), Arthur (Vladimír Hajdu), vnučka (Monika Hilmerová), anjel (Marián Slovák) a ožrani (Vladimír Jedľovský, Ĺubomír Pavlovič, Štefan Kožka).

Připravil Slovenský rozhlas v březnu 2006 (56 min.). Premiéra 23. 3. 2006 (SRo 1 Rádio Slovensko), repríza 28. 9. 2011 (SRo 2 Rádio Regina), 16. 10. 2015 (SRo 8 Rádio Litera ). Česká premiéra 1. 12. 2007 (Vltava, 14:00-15:00 h.).

Pozn.: Týdeník Rozhlas uvádí v čísle 48/2007 jako rok natočení 2007.

Pozn.: Rovnomenná adaptácia divadelnej hry Armagedon na Grbe sa zameriava najmä na medziľudské vzťahy a krehké väzby, ktoré sú dovedené až do absurdnosti. Viacvrstevný príbeh o žene – matke a jej životných zápasoch. Autor s príznačným subjektivizujúcim pohľadom, psychologickým ponorom do tajov ženskej duše, poetizmom zemitého vnímania vymedzeného priestoru ženského údelu a filozofickou nadsádzkou bezvýhradnej osudovosti mapuje svet ženy v jej vzbure proti sebe samej. Víťazstvo alebo prehra, radosť alebo sklamanie, život alebo smrť strácajú jasné kontúry a bez vzájomnej sunáležitosti aj svoj zmysel. Sľubovaný koniec sveta a potopa prichádzajú denne, stávajú sa súčasťou nášho života a len sa opakujú do omrzenia bez ohľadu na spásu, vykúpenie alebo večné zatratenie. Sloboda hľadí na to všetko s drsnou iróniou, trpkým humorom, ale nie bez porozumenia a vnútorného súhlasu so živočíšnou ambíciou žiť a prežiť. (anotace)

Pavol Janík. Původní rozhlasová hra o konci jednoho šťastného manželství. Dramaturgie Oľga Duhanová. Hudební dramaturg Igor Vráblic. Zvuk Peter Daniška, Milan Greguš. Režie Oľga Janíková.

Osoby a obsazení: Elvíra (Magda Paveleková) a Emanuel (Ladislav Chudík).

Nastudovala Bratislava v roce 1991. Premiéra 18. 12. 1991 (Slovensko 2, 9:30 h.; 26 min.).

Lit.: anonym: Pavol Janík. In Literárne informačné centrum, b. d. (encyklopedické heslo + ukázky ze hry Maturitný oblek). – Cit.:

MATURITNÝ OBLEK (Veselá tragédia) (úryvky)

Osoby: Emanuel Gross, bankový guvernér vo výslužbe

Elvíra, jeho žena

Dej sa odohráva pred raňajkami.

 

PRVÉ A POSLEDNÉ DEJSTVO

Ráno – vo vile nad mestom.

(úvodná hudba, nástenné hodiny bijú štvrť, spev vtákov a tikot hodín do podkresu)

 

PRVÝ A POSLEDNÝ VÝSTUP

Gross a Elvíra.

GROSS            (potichu vstáva z postele, oblieka si župan s erbom, zíva, bezcieľne chodí, obzerá sa, dotýka sa vecí, šramotí, bezstarostne si pohmkáva melódiu, napokon si vyhliadne skriňu ako objekt svojho záujmu a otvorí ju, dvere príšerne zavŕzgajú)

ELVÍRA            (strhne sa zo spánku) Preboha, Emanuel! Čo je?!

GROSS            (pokračuje v skúmaní obsahu skrine) Prepáč, drahá Elvíra! Spi.

ELVÍRA            Čo sa deje?! Nestalo sa nič?

GROSS             Nič. Neznepokojuj sa.

ELVÍRA            (leží a hovorí kamsi do stropu) Zvláštne. Akoby sa dačo zmenilo a ja neviem čo.

GROSS            Asi to, že som od dnešného dňa na dôchodku. Už nebudeš spať? Mám ti zaželať dobré ráno?

ELVÍRA            Dobré aj tebe, miláčik. (začne sa hýbať a rozhliada sa) Ty niečo hľadáš? V tej skrini.

GROSS            (bezradne) Myslím si, že by som to tu mal dôkladnejšie usporiadať.

ELVÍRA            Urob, ako myslíš. (vzdychne)

GROSS            Len pokojne lež.

ELVÍRA            Pokúsim sa.

GROSS            Nebudem ťa rušiť. (strká hlavu do skrine)

ELVÍRA            (ospalo) Mhm.

GROSS            (čímsi zašramotí a odrazu radostne skríkne) Moje zlaté hodinky!

ELVÍRA            Čo je s nimi?

GROSS            Už som na ne takmer zabudol.

ELVÍRA            (mierne nevrlo) Aha.

GROSS            (ticho) Nejdú. Mlčia. Nezáleží im na čase.

ELVÍRA            (z polospánku) Možno ním pohŕdajú.

GROSS            (vyťahuje čierny oblek) Aj maturitný oblek.

ELVÍRA            (trocha namosúrene) Čo maturitný oblek?

GROSS            (s potešením si ho prezerá) Môj maturitný oblek pohŕda časom. Vyzerá ako nový. Vyskúšam si ho.

ELVÍRA            (pradie zo spánku ako mačka)

GROSS            (prezlieka sa a pózuje pred nástenným zrkadlom) Tak, fíí, to je figúra. Ešte sa doň zmestím. Sedí mi ako uliaty. Čo povieš?

ELVÍRA            (mechanicky) Mhm.

GROSS            No teda! Čo sa to tu… Aj pamiatky vedia človeka sklamať. (znechutene sa vyzlieka a oblek hádže na podlahu)

ELVÍRA            (rozospato) Potrebuješ niečo, drahý?

GROSS            Naopak, drahá, práveže nepotrebujem.

ELVÍRA            Ani len moju pomoc?

GROSS            Ani len tento nepotrebný maturitný oblek.

ELVÍRA            (spozornie a dvíha hlavu) A čo s ním chceš urobiť?

GROSS            No… Čo ja viem… Vyhodíme ho.

ELVÍRA            Mýliš sa. Ten oblek zavesíš naspäť. Do skrine. Na jeho miesto.

GROSS            Ale, drahá, veď si súhlasila, aby som to tu dal trochu do poriadku.

ELVÍRA            Istotne, lenže to neznamená, že budeš márniť náš majetok.

GROSS            Však to nie je nijaký majetok. Je to obyčajný maturitný oblek.

ELVÍRA            To nie je obyčajný maturitný oblek, ale tvoj maturitný oblek.

GROSS            Pravdaže, môj štyridsať rokov starý neobyčajný maturitný oblek.

ELVÍRA            Som rada, že si to konečne pochopil. A teraz ho pokojne zaves tam, kam patrí.

GROSS                       Patrí do smetí. Je úplne nanič.

ELVÍRA            Ešte sa ti zíde.

GROSS            Prosím ťa, nebuď sentimentálna. Nebudeme kvôli spomienkam odkladať nepotrebné veci.

ELVÍRA            Prečo kvôli spomienkam?

GROSS            A na čo iné by mohol poslúžiť takýto oblek?

ELVÍRA            Na obliekanie, pochopiteľne.

GROSS            Prosím ťa, kde by som sa mohol ukázať v takomto starodávnom obleku?

ELVÍRA            Na pohrebe.

GROSS            (prekvapene) Na čom pohrebe?

ELVÍRA            Môžeš hádať.

GROSS            Niekto zomrel?

ELVÍRA            Niekto určite.

GROSS            A my mu pôjdeme na pohreb?

ELVÍRA            Ty chceš chodiť niekomu neznámemu len tak na pohreb?

GROSS            Ja? Ja nechcem ísť na žiadny pohreb. To ty si vymyslela takú skvelú príležitosť na využitie maturitného obleku.

ELVÍRA            A čo sa ti na nej nepáči?

GROSS            Všetko.

ELVÍRA            Každý raz zomrie, nie?

GROSS            Áno, to je čistá pravda.

ELVÍRA            Som rada, že si mi dal za pravdu. A teraz môžeš s čistým svedomím ten oblek odložiť do skrine.

GROSS            Povedz mi, na čom pohrebe by som sa ja mohol ukázať v tomto maturitnom obleku?

ELVÍRA            Na svojom vlastnom.

(nástenné hodiny bijú pol)

GROSS            Tak ty si vážne myslíš, že ja pôjdem na svoj vlastný pohreb v tomto maturitnom obleku, však?

ELVÍRA            To neviem, či pôjdeš, dokonca o tom pochybujem, ale nejako sa tam už len dostaneš. Nechaj to na pozostalých. To je moja starosť.

GROSS            Prečo si myslíš, že ty prežiješ mňa? To mi nie je jasné.

ELVÍRA            No vidíš, koľko nejasností je ešte v našom dokonalom rodinnom živote.

GROSS            Vidím.

ELVÍRA            Zrak si mal vždy v poriadku.

GROSS            To je fakt, ale aj tak mi nie je dostatočne jasné, prečo sa nazdávaš, že ma prežiješ.

ELVÍRA            No vidíš, a pritom je to také jednoduché.

GROSS            Jednoduché?

ELVÍRA            Jednoduché.

GROSS            Ale ja to napriek tomu nechápem.

ELVÍRA            To je prvý predpoklad, aby si pochopil, že tento oblek patrí do skrine.

GROSS            Tak to zasa nie. To je vylúčené.

ELVÍRA            Tak v čom ťa mám pochovať? Buď taký láskavý a povedz mi, v čom ťa ja vlastne mám pochovať.

GROSS            Hádam si len nemyslíš, že ma pochováš v mojom maturitnom obleku, ktorým sa celé desaťročia živili mole.

ELVÍRA            Hádam si len ty nemyslíš, že ti dám ušiť nový. Na mieru, aby bol pohodlný, nie?

GROSS            Na mieru? To nehovorím…

ELVÍRA            Pozri sa, drahý! Vieš vôbec, koľko je starostí s jedným obyčajným pohrebom? Nevieš si to ani len predstaviť. A nieto ešte s pohrebom bankového guvernéra vo výslužbe! Jednoducho nebude čas na také zbytočné úkony, ako je obstarávanie nového obleku pre zosnulého.

GROSS            Ale veď načo nový oblek? Kto tu hovorí o novom obleku? Mám predsa celý rad reprezentatívnych čiernych oblekov, ktoré sa ešte nestihli dožiť nejakého úctyhodného veku.

ELVÍRA            Vari si nepraješ byť nedôstojne pochovaný v obleku, ktorý sa ešte nestihol dočkať úctyhodného veku? Pochováme ťa v tomto pamätnom a priam historickom odeve, pripomínajúcom tvoju večnú mladosť a nehynúce vzdelanie.

GROSS            Vylúčené.

ELVÍRA            Mýliš sa, drahý. Pochováme ťa v tomto maturitnom obleku. Tak to bude správne a hospodárne. Sám najlepšie rozumieš otázkam hospodárnosti.

GROSS            Nie všade a nie za každých okolností možno šetriť. Sú také chvíle v živote, keď treba byť veľkorysý, keď nie sú práve hospodárske záujmy prvoradé.

ELVÍRA            Keby som ťa za tie roky nepoznala, aj by som ti uverila. Lenže ja viem, že to sú len frázy.

GROSS            Ubližuješ mi. Je mi to naozaj ľúto.

ELVÍRA            Vedel by si mi vysvetliť, načo sme tu celé tie dlhé roky opatrovali tvoj slávnostný maturitný oblek? Načo si si celý život upieral najrozmanitejšie radosti, len aby si si zachoval nezmenenú štíhlu postavu?

GROSS            To sú predsa celkom iné veci. To sú hodnoty, za ktorými si človek stojí, o ktoré človeku v živote ide.

ELVÍRA            Mne teraz ide o to, aby si pochopil, akú hodnotu predstavuje práve tento maturitný oblek. Svedomie mi nedovolí len tak zo samopaše či chvíľkovej nevôle ho vyhodiť. Celý život som strávila v spoločnosti tvojho maturitného obleku. Kým ty si trávil celé dni v banke. On bol pre mňa všetkým. Nahrádzal ťa. Zastupoval ťa.

GROSS            A preto ma v ňom pochováš? Nebolo by vari správne, aby si si ho odložila na pamiatku? Ako spomienku na mňa?

ELVÍRA            Nič si nepochopil. Striedali ste sa v mojom súkromí. Ty o tvoj maturitný oblek. Až raz odídeš navždy, odídete obidvaja. V mojich očiach vás spájajú putá, ktoré nemôžeš pochopiť. Kým si bol preč, ja som žila svoj život s tvojím oblekom.

GROSS            Tak preto ma v ňom pochováš. A do vrecka mi vložíš sklené oko po starom otcovi, aby bol môj odchod úplne dokonalý. Aby som zmizol bez stopy. Aby ma nič nepripomínalo. Ako keby som ani nikdy nebol. Ale prečo sa nezbaviť obleku hneď? Som na dôchodku – už sa nemusíme striedať.

ELVÍRA            Lebo ťa v ňom pochovám.

GROSS            Kedy ma v ňom pochováš? Teraz? Nech sa páči! Umieram na tvoj pokyn (líha si na koberec)

ELVÍRA            Len pokojne počkaj. Všetko má svoj čas. Tak je to v prírode zariadené.

GROSS            Čo ma po tvojej prírode?! Ja sa ti do nej nestarám, tak sa láskavo nestaraj do môjho maturitného obleku. Ja ho teraz bez mihnutia oka vyhodím. A ty ma potom – raz v budúcnosti – v poriadne vzdialenej budúcnosti – pochováš v niektorom z mojich reprezentatívnych čiernych oblekov. Je ti to jasné?!

ELVÍRA            Áno. Je mi to jasné. Úplne. Pochovám ťa, v čom uznám za vhodné.

GROSS            Konečne rozumná reč.

ELVÍRA            A ja pokladám za vhodný práve tvoj maturitný oblek.

(…)

GROSS            Prepáč mi, ale povesť muža, ktorý za každých okolností presadzoval správnu mienku, mi nedovolí v tomto prípade s tebou súhlasiť. Ten oblek zásadne patrí do smetí.

ELVÍRA            To nie je možné.

GROSS            Je to nevyhnutné. Na tomto obleku sa totiž nedajú zapnúť nohavice, pretože ich práve tam – na onom delikátnom mieste – zničili mole.

ELVÍRA             To predsa nie je nijaká prekážka. Pokiaľ viem, nebožtíkom spínajú ruky, takže na tom, či budeš, alebo nebudeš mať v rakve zapnuté nohavice, vôbec nezáleží.

(nástenné hodiny bijú tri štvrte)

GROSS            To je fakt. Vlastne máš pravdu.

ELVÍRA            Obdivujem ťa.

GROSS            Ja ťa zbožňujem.

ELVÍRA            Objím ma.

GROSS            Myslím, že to bude vcelku vhodné – objať sa na rozlúčku.

ELVÍRA            Čože?

GROSS            Dobre si počula.

ELVÍRA            Ako ty môžeš vedieť, čo som ja počula?

GROSS            Ak si počula to, čo som povedal, tak nie je pre mňa až také ťažké dozvedieť sa, čo si počula.

ELVÍRA            Počula som – objať na rozlúčku.

GROSS            Vidíš, dobre si počula.

ELVÍRA            Ty si to naozaj povedal?

GROSS            So všetkou vážnosťou tohto okamihu, takto to už ďalej nemôže ísť.

ELVÍRA            Veď si mi pred chvíľou dal za pravdu.

GROSS            Veď práve. To je koniec. Odchádzam. Tentoraz navždy.

ELVÍRA            A to len tak? Z ničoho nič? Bez raňajok?

GROSS            Upokoj sa, nerob scény.

ELVÍRA            To už znie lepšie. Urobím ti raňajky.

GROSS            Nie, ja ich urobím tebe a rád a naposledy.

ELVÍRA            To neprichádza do úvahy. Ja nechcem raňajkovať naposledy.

GROSS            Vari sa bojíš, že ťa otrávim?

ELVÍRA            Už si ma otrávil celým tým nudným životom.

GROSS            Prosím?

ELVÍRA            Rob si, čo chceš. Hneď som tu s raňajkami.

GROSS            Opatrne – s tými raňajkami. To je moja starosť. Ty si tu zatiaľ rob, čo chceš.

ELVÍRA            V živote si nerobil raňajky. V živote si ani nebol v kuchyni. Však ju ani nenájdeš!

GROSS            Možno mi to bude chvíľu trvať, ale vydrž, keď si už so mnou vydržala toľké roky.

ELVÍRA            Ja som vydržala toľké roky bez teba, ale s tebou asi nevydržím ani minútu.

GROSS            Preto odchádzam do kuchyne – urobiť ti raňajky.

ELVÍRA            Čo sa to s tebou deje? Máš úplne cudzí pohľad.

GROSS            Urobím peknú a dôkladnú bodku za tvojím nudným životom. Konečne zažiješ niečo, o čom sa ti ani nesnívalo.

ELVÍRA            Vieš, že som to tak nemyslela. Naše spolužitie bolo vždy ideálne.

GROSS            To rád počujem.

ELVÍRA            Fajn. A teraz pokojne zaves svoj maturitný oblek naspäť.

GROSS            Čo si povedala?!

ELVÍRA            Nič, len vráť oblek do skrine a pre mňa, keď chceš, urob aj tie raňajky.

GROSS            Pre teba sú raňajky už zbytočná investícia. Vybavím to hneď – ručne a stručne. Skoncujem s tým raz-dva. (škrtí ju)

ELVÍRA            Pomóc! (jačí)

GROSS            Však ja ti pomôžem! (pokračuje v škrtení)

ELVÍRA            (dojačí a klesá k zemi)

(spev vtákov a tikot hodín)

GROSS            Vidíš, Elvíra, a také šťastné manželstvo to bolo. Nebolo ťa škoda – pre jeden maturitný oblek? Teraz ho vlastne nemusím vyhodiť. Aj tak ma v ňom nepochováš. Lebo ty ma už veru nepochováš.

ELVÍRA            (vyskakuje na rovné nohy a udiera ho po hlave jeho vlastnou bustou) A pochovám! (pozerá sa striedavo na bustu a na manžela) To je jasná samovražda. (dvíha zo zeme oblek a ukazuje ho vystretému Grossovi) Vidíš – práve sa zíde, a ty by si ho len tak mirniks-dirniks vyhodil. (zberá sa do kuchyne) Konečne môžem v pokoji pripraviť raňajky. (posmešne) Budeš aj ty, miláčik?

GROSS            (pomaly sa dvíha ako prízrak) Áno, drahá. (chytá oblek v jej rukách)

ELVÍRA            (ťahajú sa oň, kým ho neroztrhnú – každý padá na opačnú stranu so svojou polovicou obleku – zostávajú nehybne ležať na koberci a po chvíli hovoria akoby do stropu)

GROSS            Som rád, že sme sa napokon dohodli, že sme spoločnými silami zvládli tento zdanlivo neriešiteľný problém. Teraz už nikto nepochybuje, čo treba urobiť so zvyškami môjho maturitného obleku.

ELVÍRA            Áno, inteligentní ľudia vždy nájdu východisko. Dnes môžeš výnimočne urobiť tie raňajky a ja zatiaľ zošijem tvoj maturitný oblek.

OBAJA            (odrazu sa zodvihnú na štyri do strehu ako šelmy a bez pohnutia s napätím čakajú na svoju príležitosť)

Paula (Pavla) Sabolová-Jelínková. Původní rozhlasová hra. Dramaturgie Vanda Feriancová. Režie Milena Lukáčová.

Účinkují Zdena Grúberová, Táňa Kulíšková, František Kovár, Soňa Ulická, Daniel Fischer, Ján Morávek, Dominika Žiaranová a Ján Valentík.

Natočeno 2003 (SRo 4 Rádio Regina). Repríza 7. 5. 2021 (SRo Rádio Litera).

Cena za dramaturgii pro V. Feriancovou.

Pozn.: Pôvodná rozhlasová hra je citlivým príbehom dvoch žien, ktoré osud navzájom previazal. Irena ako dieťa, sirota, sa podpovoľuje diktátu svojej babičky. Autorita starej ženy sa však nezmení ani vo chvíli, keď už je nevládna a odkázaná na Ireninu starostlivosť. Jej ovládanie pokračuje a Irena z neho ani v dospelosti nenachádza východisko. Hra Hora tak prináša správu o neschopnosti žiť život podľa vlastných predstáv. (anotace)