Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

Vojislav Kuzmanovič. Rozhlasová hra. Překlad Branislav Choma. Odpovědný redaktor Ján Vdovják, Emil Fillo. Technici Ada Rehorová, Mária Vrancová. Režie Mikuláš Bugár.

Osoby a obsazení: Puba (Oldo Hlaváček), soudce (Viktor Blaho), advokát (Ivan Letko), psychiatr (Štefan Dobrovodský), Zorko (Eduard Bindas), Pavel (Dušan Blaškovič), Milena (Jela Lukešová), Peter (Slavo Drozd), Smiljka (Darina Vašíčková).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 15. 9. 1967. Premiéra 18. 1. 1968 (36 min).

Lit.: Vdovják, Ján: Zabil som Petra. In Rozhlas 3/1968 (článek) – Cit.: „Zabil som Petra, preto ma súdia, Zabil somo Petra. Bol by som rád, keby sa mi to len snívalo, keby som sa prebudil z tohto nepekného sna, akoby sa nič nestalo. Naozaj by som bol rád, keby sa mi to len snívalo. Kiežby to nebola pravda. To je nemožné…zabil som Petra…“ Takto sa začína rozhlasová hra juhoslovanského dramatika a spisovateľa Vojislava Kuzmanoviča Zabil som Petra. Prešla už mnohými zahraničnými rozhlasovými stanicami a v roku 1965 bola vo Varšave odmenená ako najlepšia zahraničná rozhlasová hra roka vysielaná Poľským rozhlasom. „Sudca: Cítite sa vinným? Puba: Áno. Sudca: Môžete nám vysvetliť, prečo ste to urobili? Puba: Nie. Nemôžem. Sudca: Keď budete hovoriť iba pravdu, pomôžete sebe samému i nám. Puba: Naozaj neviem, prečo som ho zabil. Už z tohto krátkeho úryvku si domyslíte, že hra sa bude odohrávať na súde. Puba nevie sudcom, ani svojmu advokátovi vysvetliť, prečo jedného večera pri priateľskom posedení zabil Petra. Petra, ktorý bol jeho najlepší priateľ, každý deň bol s ním, boli ako rodní bratia. Peter mu požičiaval peniaze, alebo lepšie rečeno, dával mu ich, lebo nikdy sa už s nimi nestretol – Puba mu ich nevracal. Na súdnom proceste začína sa rozvíjať tragédia vzťahu Petra a Puba. Nikto z Petrových priateľov si nevedel vysvetliť jeho vzťah k Pubovi, ktorý bol do istej miery zaháľač, práca mu nevoňala, hoci bol normálne inteligentný, ba v niektorých smeroch jeho vzdelanie bolo napriemerné. Poslucháč dostáva plný obraz charakteru Puba, no ani jeden zo svedkov nevie odpovedať, prečo Puba vystrelil na Petra. Ale ani Puba to nevie. Zabil bez príčiny. Možno zabudol na príčinu. Zabil. Ako podliak. A predsa po kúskoch nás autor vedie k základnej filozofickej koncepcii svojej hry. Veď bez príčiny sa nezabíja. Alebo áno? A čo nedávne udalosti? Fašizmus? Druhá svetová vojna? Niekto ináč myslí ako ja? A ako sa rodia diktátoríci a diktotori? Niekto dostane do ruky zbraň a zrazu vidí, že tí druhí sa ho boja. Cíti sa silným, vládcom. A čo tak skúsiť, ako chutí moc a opájať sa ňou. Potom už máličko stači na potiahnutie spúšte. Vojislav Kuzmanovič na pomderne malej ploche nastoľuje závažné problémy a myšlienky, núti poslucháča rozmýšľať a vytvárať si prístup k príbehu, ktorý počuje. Puba zeniesol Petrovu dobročinnosť, jeho rady, úsluhy? Cítil sa malý, úbohý a bezmocný? Zbraň mu dodala sily?

Vojislav Kuzmanovič. Rozhlasová hra. Dramaturgie Ján Vdovják. Překlad Ján Dohňanský. Scénická hudba Igor Bázlik. Zvuk Alojz Janeček. Technik Helena Lovásová. Režie Dušan Zimen.

Osoby a obsazení: první (Ctibor Filčík), druhý (Štefan Kvietik), třetí (Ján Jamnický).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 18. 3. 1966. Premiéra 29. 3. 1966 (Bratislava, 22:10 h.; 45 min).

Lit.: -jv-: Klopanie. In Rozhlas, roč. 22, 14/1966 (článek). – Cit.:  Rozhlasová hra Klopanie mala svoju premiéru v roku 1965 v záhrebskom rozhlase a uviedli ju aj mnohé zahraničné rozhlasy (Viedeň, Kolín). Kuzmanovič vo svojich rozhlasových hrách fabulu potláča na minimum. Svoje postavy situuje do vypätých dramatických situácií, zdanlivo neskutočných a absurdných. No je to premyslený zámer, aby mohol rozpitvať vnútro človeka a jeho charakter a vysloviť cez tieto paradoxné situácie veľkú pravdu o človeku a jeho dobe. Jeho hry sú filozoficko-metaforické a každá prináša prekvapivý autorský nápad ako v dramatickej situácií, tak aj myšlienkovom náboji. Klopanie je príbeh troch postáv, troch mužov, ktori sa zrazu ocitnú samotní v priestore, z ktorého niet nijakého východu. Je to skutočnosť, alebo len sen? Tú otrasnú realitu preívajú v skutočnosti, alebo sa všetko odohráva len v ich predstavách? Takto hneď na začiatku Kuzmanovič navodí pred poslucháča tajomnú atmosféru a prebúdza jeho zvedavosť. A táto zvedavosť a osud troch ľudí prerastá v hlbší podtext a núti pozorného poslucháča zamýšľať sa nad otázkami, s ktorými sa denne stretáva nad problémom ľudských vzťahov, humanity, porozumenia, nad vlastným egoizmom, ale aj nad tým, čo vlastne ja prinášam a obetujem pre tých druhých a či mravne a eticky sa viem vyrovnať s krízovými situáciami v ľudskom spolužití. Kuzmanovičov pohľad na človeka v hre Klopanie je veľmi obnažujúci, miestami sarkastický, bolestný, aby ukázal so všetkými protikladmi našu modernú dobu.

Vojislav Kuzmanovič. Rozhlasová hra. Překlad Ján Dohňanský. Odpovědný redaktor Ján Vdovják. Technici Jozef Bajtek, Alojz Janeček. Režie Imrich Jenča.

Osoby a obsazení: žena (Hana Kostolanská), Stanko (Jozef Cút), Zorica (Helena Madiová), Milan (Ivan Krivosudský), lékař (Ján Kramár), 1. dívka (Darina Vašíčková), 2. dívka (Anna Bučinská), Naďa  (Eva Rysová), Boris (Viktor Blaho), Ivan (Ĺubo Roman), Anna (Mária Úradníčková), baba (Emília Bugošová), milicionář (Slavo Drozd), hlas (Klára Sekerášová).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 18. 5. 1972. Premiéra 31. 10. 1972 (Devín, 20:30 h.; 52 min.)

Lit.: Vdovják, Ján: Obyčajná smrť. In Rozhlas 44/1972 (článek). – Cit.:  Juhoslovanský dramatik Vojislav Kuzmanovič patrí medzi popredných európsych rozhlasových a televíznych autorov. Pracuje v záhrebskom rozhlase ako literárny redaktor. Napísal už niekoľko desiatok rozhlasových hier, ktoré uvádzajú rozhlasové stanice takmer na celom svete. V roku 1964 za rozhlasovú hru Zabil som Petra dostal cenu Poľského rozhlasu.

Hra obyčajná smrť zobrazuje posledné mesiace života človeka, ktorý je smrteľne chorý. Tento fakt núti hrdinu, aby urobil rekapituláciu svojho života. Súčasne ho však trápi myšlienka, ako čo najlepšie zabezpečiť rodinu po svojej smrti. Deprimuje ho to, že jeho kolegovia, ktorí síce o ňom hovoria, že bol dobrým človekom, spomínajú ho v každej súvislosti len v minulom čase. Vypracoval niekoľko mimoriadnych projektov a posledná pracovná hala, ktorú navrhol, je jedným z vrcholných diel architektúry. Tá by mala ostať ako jeho pomník. Avšak jedna z ďalších postáv hry hovorí: „Čerta pomník! Vieš ako je to, keď niekto zomrie. Spomína sa rok, dva a potom, kto si naňho ešte spomenie?“ A tu je podstata filozofie Kuzmanovičovho pohľadu na život človeka, na jeho hodnoty a medziľudské vzťahy. O niekom sa píšu rozprávky, vznikajú legendy, ktoré slúžia generáciám ako vzor. A obyčajný človek? Bol mladý, zdravý, pracoval a dobre pracoval, mal ženu, dieťa a nakoniec hlúpo umiera, lebo medicína doposiaľ nenašla liek proti zhubnej chorobe. A možno aj on je hrdinom, bezmenným, proti svojej vôli. Lenže taká obyčajná smrť nie je ani trochu obyčajná pre toho, kto umiera.

Peter Adams. Rozhlasová hra – krimi. Dramatizace Marián Mikola. Překlad Erika Brániková. Odpovědný redaktor Emil Kočiš. Zvuk Ervín Eisler, Jarmila Staneková. Režie Olívia Binderová.

Osoby a obsazení: Davitt, právník (Karol Machata), O’Brien, policejní komisař (Martin Gregor), Scroggová, vdova (Viera Bálinthová), Anna (Eva Krížiková), Lyna (Mária Kráľovičová), Gylen (Eva Poláková), Erris, básník (Jozef Kroner), Yoyse, bratr Scroggové (Braňo Koreň), Hacketová, majitelka penzionátu (Beta Poničanová), Cluegg, majitel agentury (Juraj Paška), Warenová (Hilda Michalíková), Ayenová (Erika Bauerová).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 28. 11. 1970. Premiéra 30. 1. 1971 (55 min).