Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

25. 3. 2022

Robotníci mora (Dělníci moře, 1958)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 12:59

Victor Hugo. Rozhlasová hra pro mládež. Rozhlasová úprava František Fetterik. Odpovědný redaktor Štefan Timko. Technická realizace František Gábor. Režie Martin Hruška.

Osoby a obsazení: Mess Lethierry, majitel Durandy (Ján Bzdúch), Déruchette, jeho dcera (Eva Poláková), Sieur Clubin, kapitán Durandy (František Dadej), Rantaine, bývalý kapitán Durandy (Zolo László), obchodník (Štefan Adamec), pašerák (František Kabrheľ), Landyos, Lethierův soused (Jozef Hodorovský), Gilliatt, rybář (Marián Kleis), kapitán (Ján Ondrejka), čtenář (Peter Macko), I. žena (Hana Grissová), II. žena (Lujza Grossová), III. žena (Melánia Lalkovičová), hlasy (Ondrej Grega, František Grissa,  Jozef Mačák, Albert Pagáč a Ján Rybárik).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1958. Premiéra 22. 11. 1958 (80 min). Repríza 15. – 21. 4. 2022 (SRo 8 Rádio Litera).

Pozn.: Hrdinom svetoznámeho Hugovho románu je rybár, výnimočný jednotlivec, ktorý bojuje s oceánom, je dostatočne silný v zápase s prírodou, avšak slabý v boji s ľudskou prirodzenosťou, s láskou. Dej sa odohráva v drsnej a krásnej prírode Normanských ostrovov, kde autor strávil bezmála 20 rokov svojho politického exilu. Vychutnajte si typický bohatý romantický opis, filozofické úvahy, citovosť, napínavý dej, zmysel pre kontrast, fantastičnosť (anotace)

 

 

Muž v najlepších rokoch (Muž v nejlepších letech, 1973)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 12:52

Ernest Štric. Rozhlasová hra. Odpovědný redaktor Ján Vdovják. Zvuk Dušan Koma. Režie Vladimír Rusko st.

Osoby a obsazení: Karol Pristaš I. (Ctibor Filčík), Karol Pristaš II. (Gustáv Valach), Magdaléna, jeho žena (Viera Strnisková), Julka, jeho dcera (Ida Rapaičová), lékař (Karol Machata), Olina (Eva Poláková), Ferinko (Anton Mrvečka), Júlia (Zdena Grúberová), hlas 1 (Margita Krajčíriková), hlas 2 (Martin Hrdlovič).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 17. 3. 1973. Premiéra 5. 4. 1973 (Bratislava, 20:00 h.; 69 min).

Ĺudia, ktorých som videl (Lidé, které jsem viděl, 1960)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 12:42

Sergej Smirnov. Hrdinská rozhlasová hra. Překlad Karol Podolinský. Úprava Igor Rusnák. Odpovědný redaktor Ján Vdovják. Technici Jozef Bajtek, Anna Šebová. Režie Oto Varečka.

Osoby a obsazení: Grigorij Ostapovič Ševčenko (Ladislav Hritz), Piotr Ivanovič Rusakov (Jaroslav Vrzala), Andrej Michajlovič Gromov (Slavo Drozd), Vasilij Petrovič Krupin (Štefan Mišovie), Bystrov (Jozef Kramár), letec (Štefan Kršnák), Dubovoj (Ján Hečko), Piotr Jegorovič Šapkin (Bohuš Králik), Ruslan Subbotin (Anton Januš), Maxim Skripka (Tibor Bogdan), Michail Gulaj (Igor Hrabinský), Musa Valijev (Andrej Vandlík), ženista (Emil Horváth), Mária Kovalevová (Eva Rysová), Ĺudmila Petrovičová (Elena Zvaríková), Krafft (Ĺudovít Grošo), Adler (Milan Belohlávek), Schmiedt (Albert Augustíny), Jan (Ján Blanský), dělostřelec (Jozef Kováč).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 6. 2. 1960. Premiéra 23. 2. 1960 (Bratislava I., 20:00 h.; 111 min).

Mária (Marie, 1961)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 12:38

Vasile Iosif. Rozhlasová hra – veselohra. Dramaturgie Ján Dohňanský. Překlad Stela Ivaničová. Technik Jozef Bajtek. Režie Viera Štróblová Weidlerová.

Osoby a obsazení: Mária Ursuová (Katarína Hrobárová), Ion Ursu, její manžel (Slavo Drozda), Aneta, Ionova sestra (Elena Zvaríková), Kodrie, jejich sousedka (Libuša Gýmerská), Matei, tajemník vesnické stranické organizace (Štefan Mišovič), Onofrei, starý kovářský mistr (Bohuš Králi), Mocanu, družstevní skladník (Igor Galanda), děda Butuc, družstevní strážný (Emil Horváth), Geanta, účetní v družstvu (Tibor Bogdan), Niculina (Naďa Hejná), Duta (Sylvia Letková), Florea (Elena Sudická), Dumitru, družstevník (Igor Hrabinský), Anica, jeho žena, družstevnice (Mária Janušová), Ali, družstevník, Tatar (Ivan Letko), Ilie, družstevník (Milan Belohlávek), Nušu, družstevník (Jozef Kováč), Grigore, družstevník (Štefan Halás).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 17. 11. 1961. Premiéra 13. 2. 1962 (Československo I., 19:00 h.; 77 min).

24. 3. 2022

Tajomstvo planéty X (Tajemství planety X, 1961)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 18:57

Krzysztof Borun, Andrzej Trepka. Rozhlasová hra – fantastická. Překlad Ján Vdovják. Zvuk Vojtech Šárik. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: předsedkyně (Oľga Hlaváčková), Andrej Krawczyk (Ján Bzdúch), René Petiot (Ján Švec), Ingrid Karlssonová (Júlia Čunderlíková), Zoe Karlssonová, její dcera (Judita Vicianová), Suzy Braunová (Elena Kleisová), Mary Sheldhornová (Elena Volková), Ali Feldman, její syn (Ján Dudra – Kado), Vlado Kalina (Ján Rybárik), Igor Kondratiev (Zolo László), Zina Makarovová, jeho dcera (Anna Šubová), Nym Elgenstern (Marián Kleis), speaker Astobolidu (Bohuš Petrík), rozhlasoví hlasatelé (Ladislav Jablonský, Peter Macko, Ondrej Grega), rozhlasový reportér (Ján Vrábel), elektronkový mozek (Anton Soták). Dále účinkují Viera Petrusová, Ján Ondrejka, Ján Lipták, František Dadej, Ondrej Medvec.

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1961. Premiéra 11. 3. 1961 (Československo, 10:30 h.; 73 min.). Repríza 10. 10. 1963 (Československo I, 10:00 h.).

22. 3. 2022

Zázračné prstienky (Čarovné prstýnky, 1974)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — Premek @ 22:12

Markéta Zinnerová. Pohádka. Hudba Milan Dubovský. Překlad Božena Čahojová-Bernátová. Dramaturgie Emília Drugová. Hudební dramaturgie Katarína Cútová. Zvuková a technická spolupráce Ada Rehorová a Stanislava Čechvalová. Režie Viktor Lukáč.

Osoby a obsazení: Kubo (Marián Labuda), vypravěčka (Mária Kráľovičová), víla Bohdanka (Eva Večerová), Hanka (Viera Topinková), Martin (Peter Jerguš), Hromotĺk (Dušan Zimen), sluha (Gustáv Legéň), stráž (Ĺubomír Dobrovoda), papoušek (Ria Paldiová), flašinetář (Anton Glézl), stařenka (Mária Prechovská) a hlas (Arnošt Šebesta).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava v roce 1974. Repríza 22. 3. 2022 (SRo Rádio Junior, 38 min.

Pozn.: Víla Bohdanka z českých Jizerských hor sa zaľúbi do prstienkov slávneho prstienkára Kuba. A napokon sa zaľúbi aj doňho a on do nej. Predáva s ním na jarmokoch a tancuje pre návštevníkov. Ich Zázračné prstienky potom pomôžu ďalším dvom zaľúbencom – Hanke a Martinovi. Hanku totiž chcel jej pán – Hromotĺk – vydať za svojho sluhu. Lenže Hanka od radosti zabudla na jedno upozornenie a víle Bohdanke priniesla nešťastie… (anotace)

Máma (2021)

Filed under: Rozhlasové hry — Premek @ 20:43

Asja Vološina. Překlad Marcela Magdová. Dramaturgie a úprava Marina Feltlová. Režie Tomáš Soldán.

Účinkuje Tereza Dočkalová.

Nastudovala Ostrava, prosinec 2021. Premiéra 5. 4. 2022 (ČRo 3 Vltava, 20:00 h.) v cyklu Večerní drama. Repríza 3. 6. 2025 (ČRo 3 Vltava, 20:00 h.) v cyklu Večerní drama.

2.  místo v sekci Drama na Prix Bohemia Radio 2023.

Pozn. Hra jako diptych. Jako monolog a jako drama, které je v pauzách toho monologu.. V obou verzích hlasem Terezy Dočkalové.  Premiéra 5. dubna (Máma) a 6. dubna (Tělo to ví, zrcadlová verze) na Vltavě.

Hra byla ve stejném obsazení nastudována také jevištně (Divadlo Pod Palmovkou, premiéra 6. a 7. 6. 2024.). Tereza Dočkalová v roce 2025 získala za roli Olji Cenu Thálie za nejlepší ženský výkon.

Pozn.: Když byly Olje čtyři roky, zemřela jí matka. Během posledního půlroku života stihla napsat dceři dvacet čtyři dopisů, tak aby Olja měla ke každým narozeninám jeden až do svých osmadvaceti let. Tolik bylo matce, když odešla ze světa, a přesně tolik je dnes Olje. Zbývá otevřít ten poslední dopis? Monodrama současné ruské dramatičky se dotýká věčných otázek mateřství, smrti, boje s vnitřními strachy, hledání lásky a vlastního místa na světě.

Lit.: Soldán, Tomáš: Když jsme natáčeli Mámu… In Facebook, 5. 6. 2025 (status). – Cit.: Když jsme natáčeli Mámu a chystali se dotočit hádku ruských sousedů od vedle, byl únor 2022. Ruští sousedé se od té doby neuklidnili a dál za zdí křičí. Poslechněte si tu hru, doznívá v ní oslava narozenin, na kterých není moc co slavit. (…)

Lit.: Feltlová, Marina – Fleyberková, Klára: Asja Vološina: Máma. Zpověď ruské dívky, která rozechvěje i ty nejotrlejší nátury. In web ČRo 3 Vltava, 5. duben 2022 (článek). – Cit.: Monodrama současné ruské dramatičky se dotýká věčných otázek mateřství, smrti, boje s vnitřními strachy, hledání lásky a vlastního místa na světě. Bolestný příběh o dívčím dospívání a rané dospělosti uslyšíte v podání vynikající Terezy Dočkalové.

Olja slaví osmadvacáté narozeniny. Na rozdíl od všech předchozích jsou tyto něčím výjimečné – neradostné, znepokojující, bolestné. Musí totiž otevřít poslední dopis od mámy. Ta zemřela, když byly Olje čtyři roky, věděla, že umírá na rakovinu, a proto během posledního půl roku života napsala dceři ke každým narozeninám jeden dopis, až do jejích osmadvaceti let. Právě tolik bylo mámě, když odešla ze světa…

Taková je výchozí situace monodramatu Máma Asji Vološiny (1985), která patří k nejvýraznějším ruským dramatikům současnosti. Vystudovala dramaturgii a tvůrčí psaní na Petrohradské divadelní akademii, kde se tři roky věnovala také divadelní vědě. Zároveň absolvovala Institut žurnalistiky a literární tvorby v Moskvě. Její hry se uvádějí v Rusku i v zahraničí, některé byly přeloženy do francouzštiny, polštiny, němčiny, španělštiny, objevily se na různých tuzemských i zahraničních festivalech a laboratořích. Text Máma se v roce 2016 dostal na short list prestižního moskevského festivalu Ljubimovka.

Zpověď ústřední hrdinky Olji, líčící své životní peripetie, nevydařené lásky, nenaplněné touhy i bolestné stavy deprese, nutně vyvolává otázky a spekulace, zda (či do jaké míry) se jedná o autobiografii. Asja Vološina na to celkem pochopitelně nedává jasnou odpověď: „Některé hry tvoří bolest, skládají se z různých jejích částí. Některé jsou poháněny vlastním syžetem, jsou samostatnější, mají jinou podstatu. Co se týče Mámy, když už mě otázky na autobiografičnost začaly trochu nudit, začala jsem odpovídat tak i tak. Jednou: ‚Ano, všechno kromě smrti mé matky je z mého života,‘ a podruhé: ‚Ne, všechno je vymyšlené, úkolem bylo vytvořit fikci, která bude vypadat autentičtěji než pravda.‘ Proč? Protože mi to připadá nedůležité. Když se nějaká skutečnost dostane do magnetického pole světa umění, jako by ztratila své dřívější spojení s realitou. Přestává být skutečností života, odděluje se od něj a nabývá nových spojitostí.“

Mnohé její hry přinášejí velmi barvitý obraz současné ruské společnosti, pokřivených hodnot a narušených vztahů.

Právě v tom spočívá síla a uhrančivost textů Asji Vološiny. Na čtenáře, diváky či posluchače působí naprosto autenticky a uvěřitelně, dotýkají se jeho dávných, zapomenutých či vytěsněných vzpomínek, brnkají na struny jeho podvědomí, vytahují na denní světlo pocity zasuté kdesi v hlubinách srdce. A to všechno bez ohledu na to, zda zvolená látka, příběh či postava vycházejí z reálného předobrazu, nebo jsou zcela smyšlené. Mnohé její hry přinášejí velmi barvitý obraz současné ruské společnosti, pokřivených hodnot a narušených vztahů. Bravurně pracuje s jazykem a dialogy, umí skvěle odlišit zástupce různých generací i sociálních vrstev, její postavy se vyjadřují přirozeně a věrohodně. Neméně důležitým rysem jejích textů je, že Vološina dokáže líčit i ty nejtemnější zážitky, trapnosti a beznaděje s takovým nadhledem, humorem a ironií, že smích a mrazení v zádech jdou ruku v ruce.

O tom, že se Asja Vološina nebojí jít s kůží na trh, že otevřenost a upřímnost jsou jejími velkými devizami, svědčí i skutečnost, že hned po přepadení Ukrajiny ruskými vojenskými silami veřejně oznámila svoje rozhodnutí vzdát se ruského občanství, zároveň spolu s mnoha dalšími ruskými dramatiky podepsala petici odsuzující tuto válku. „Milovala jsem svou zemi do 24. února 2022 a snažila jsem se sebe i ji omlouvat. Ale dnešní Rusko je zemí vrahů. Žádné odstíny už nejsou,“ napsala na svém facebookovém profilu.

V rozhlasové inscenaci monodramatu Máma uslyšíme dvojnásobnou držitelku Ceny Thálie Terezu Dočkalovou, která díky precizní a citlivé režii Tomáše Soldána s postavou Olji natolik souzní, že její zpověď rozechvěje i ty nejotrlejší nátury.

Jako paralela k této hře vznikla i hudebně-akustická kompozice Tomáše Vtípila a Tomáše Soldána pod názvem Tělo to ví. Výsledný tvar tohoto nevšedního pořadu působí dojmem, jako by tvůrčí duo spolu s herečkou Terezou Dočkalovou navzájem komunikovalo mimo čas a prostor, na základě neviditelných vibrací a signálů, které se spojují kdesi na mimoplanetární úrovni a následně prostupují našim tělem i duší. Přívalovou vlnou vjemů a emocí se posluchači mohou nechat unášet v pořadu Radioateliér.

Laura a jej (náš) svet (Laura a její /náš/ svět, 2022)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — Premek @ 10:51

Martina Havierová. Rozhlasová hra. Produkce Marcela Stanková. Hudba Marek Kundlák. Mistr zvuku Jakub Horňák. Dramaturg Ján Šimko. Režie Veronika Martinková.

Účinkují Lenka Libjaková, Judita Hansmann, Ondrej Kaprálik.

Natočeno 2022. Premiéra 22. 3. 2022 (SRo Rádio Devín, 20:00 h.). Repríza 19. – 24. 5. 2022 (SRo 8 Rádio Litera).

Lit.: anonym:  Rozhlasová hra: Laura a jej (náš) svet. Rozhlasová tvorba. In web SRo Rádio Devín,  21. 3. 2022 (článek). – Cit.: Hra mladej autorky Martiny Havierovej je originálnym pohľadom na enviromentálnu úzkosť mladej ženy. Hra získala Cenu Rádia Devín v súťaži o najlepší dramatický text roku Dráma 2021.

Laura je mladá žena, plná úzkosti z enviromentálnej krízy, o ktorej počúva čoraz viac. Má v sebe strach o budúcnosť planéty a snaží sa pochopiť, prečo ľudia robia tak málo pre jej záchranu a urobili tak veľa pre jej zničenie. Laura možno nie je skutočné meno mladej ženy, ale jej alter ega, ktoré ju má chrániť pred atakmi úzkosti.

Laura je možno snom staršej ženy o dieťati, ktoré sa jej malo narodiť a ktoré by dnes muselo prežívať jej vlastné strachy a úzkosti. A možno sa Laura v duchu rozpráva so svojou matkou, od ktorej odišla, pretože jej vyčíta, ako jej generácia zničila planétu a uvalila na svojej deti zodpovednosť za riešenie tejto krízy.

Experimentálna jednoaktovka ponúka neobvyklý pohľad na svet angažovaných mladých ľudí, ako aj poetický záznam o prežívaní špecifickej úzkosti. (….)

21. 3. 2022

Kamienky (Kamínky, 1969)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 12:37

Leopold Slovák. Rozhlasová hra. Dramaturgie Ján Vdovják. Zvuk Ada Rehorová, Mária Vrancová. Technik Ján Backstuber. Režie Jozef Pálka.

Osoby a obsazení: Rúth (Eva Poláková), Ondrej (Ivan Mistrík), matka (Mária Kráľovičová), otec (Viliam Záborský), stará paní (Božena Muchová), starší pán (Ondrej Košút), chlapec (Bohuslav Rapoš), hlas (Gustáv Legéň).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava v roce 1969. Premiéra 26. 6. 1969 (Bratislava, 19:30 h.; 47 min). Repríza 14. – 20. 2. 2024 (SRo 8 Rádio Litera).

Lit.: Vdovják, Ján: Kamienky. In Rozhlas 26/1969, roč. 25, s. 3 (článek). – Cit.: V rozhlasovej hre Kamienky sústredil autor svoju pozornosť na mladých ľudí, na ich prvé citové opojenie, životné plány a sny, ktoré sa však zásahom určitých udalostí zvonku nemôžu realizovať. V hre nejde o vykreslenie veľkých spoločenských udalostí, a ani autor ich nechce vypichovať, ale iba na pozadí toho všetkého si všíma citové vzťahy dvoch mladých ľudí.

Ondrej a Rúth sú bežnými postavami v hre L. Slováka, ktoré vo svojom okolía v živote stretávame. Sú to mladí vysokoškoláci, plní životného optimizmu a veľkých plánov. Obidvaja vyšli z rozdielnej spoločenskej klímy, z rozdielneho kultúrneho a spoločenského zázemia. Ich láska a city chcú tieto umelé bariéry, rokmi vypestované a vžité hlboko v nás preklenúť, zlomiť a dokázať, že hodnota človeka sa musí prejaviť práve jeho citovým, etickým a morálnym vnútrom, jeho schopnosťou tolerovať a pochopiť cítenie a názory svojho partnera. Rúth vnútorne a svojím ja nesúhlasí s rozchodom, ale je slabá, aby narušila konvencie a svoju spätosť s minulým zázemím a spoločnosťou, v ktorej rástla a vstrebávala do seba jej názory, morálku. Ukáže sa, že poslušnosť je u nej silnejšia, silnejšia je spojitosť s minulosťou rodu a kamienkami, ktoré jej príbuzní a predkovia dávali na hroby svojich zomrelých.

Vlaky odchodia, niekto sa už nikdy nevráti. Je to koniec alebo začiatok? Koniec veľkého citu a lásky a začiatok nového pohľadu na realitu života? Alebo posledné dejstvo drámy? Ale človek je malý a často aj smiešny, drží sa svojej predstavy. No hlavné je, aby človek mal vždy úctu k človeku tak, ako ju niekedy má k obyčajnému kameňu. Veci sa dajú zabudnúť, ale zážitok ostáva. A niekedy z týchto zážitkov človek dostáva devízu pre ďalší svoj život.

Atómy srdca (Atomy srdce, 1967)

Filed under: Rozhlasové hry,Slovenské — retroslovak @ 12:36

Šebo Timko. Rozhlasová hra. Dramaturgie Ján Vdovják. Zvuk Alojz Janeček. Technici Peter Breuer, Ján Backstuber. Režie Anton Glézl.

Osoby a obsazení: žena (Viera Strnisková), Tereza, dívka (Božidara Turzonovová), manželka (Jela Lukešová), sekretářka (Eva Poláková), vedoucí (Viliam Záborský), Pavol, mladý muž (Slávo Záhradník), vědec (Vladimír Durdík st.) vlivný muž (Anton Korenči).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava v roce 1967. Premiéra 23. 2. 1967 (Bratislava, 20:00h.; 52 min).

Lit.: Vdovják, Ján: Atómy srdca. In Rozhlas 9/1967, roč. 23 (článek). – Cit.: Autor situuje dej do prostredia výskumného ústavu a príbeh vyvrcholí v ten večer, keď ústav oslavuje svoje vyznamenanie. Ústav je pre autora iba symbolom sveta v malom. Symbolom ľudských snažení, túžob, porážok, intríg a úderov „pod pás“. Hrdinkou hry je obyčajná žena, ktorá nalieva v bufete klubu ústavu. Raz bola mladá, žila plným životom a mala dojem, že svet sa krúti výlučne okolo nej. A potom sa jej zrazu všetko zrútilo. Ale nevzdala sa. Chcela začať znova. Lenže jedno nevedela dokázať – usmievať sa na každého, aj keď jej bol protivný, všetko brala v živote veľmi vážne a nevedela ustúpiť zo svojho presvedčenia. A to sa jej nevyplatilo. Jej osobne ako žene, ako človeku, ktorý keď ľúbi, tak ľúbi opravdivo, keď nenávidí, tak je o tom bytostne presvedčený bez ohľadu na to, či kynie z toho osoh alebo nie.

Hrdinovia Timkovej hry nie sú deformovaní ľudia a priori, k ich deformácii ich niekto priviedol a možno im ju nanútil – nevdojak. Vedúci je nútený v rámci pravidiel odstrániť svojho podriadeného, ktorý smelšie a nebojácnejšie rozmýšľa – z obavy, aby neprišiel o svoj tuho vybojovaný posť, aj keď nad ním drží ruku ešte vplyvnejší muž. Otázka svedomia? A jestvuje nejaké? Ozve sa? Možno sa len niekedy zháči a doviesť ho do normálnych koľají pomôže jedna dlhá prechádzka.

Šebo Timko nevyriekol ortieľ nad svojimi postavami, každému dáva právo na obhajobu, na výklad jeho pravdy a je teda už vecou vnímavého poslucháča, aby rozoznal, kde je opravdivý ľudský cit. Hra pozostáva z krátkych postrehov, zamyslení nad daným problémom, z akýchsi jednotlivých atómov ľudských vlastností, ktoré sa potom v celkovom obraze u poslucháča spájajú do molekuly toho, čo autorovi ležalo na srdci a čo chcel ventilovať v svojej umeleckej výpovedi o ľuďoch okolo nás a tom niečom nezdravom v nás.

« Newer Posts — Older Posts »

Powered by WordPress