Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

Severov, Chalimskij. Rozhlasová hra. Úprava Ĺudovít Petrovský. Překlad Milan Kováčik. Odpovědný redaktor Ján Dohňanský. Zvuk Anton Vozár, Vladimír Lehoťan. Režie Osvald Zahradník.

Osoby a obsazení: Nikolaj Rusevič, brankář (Andrej Mojžiš), Vaňa Kuzenko, fotbalista (Vladimír Lakota), Aľoša Klimo (Štefan Kršňák), Sláva Korž (Dušan Lenci), Dmitrij Svirodov (Miloš Kosír), Ťurin (Anton Vozár), Táňa, Klimkova švagrová (Kája Dubovicová), Nikolaj Dremin (Jozef Baláž), plukovník (Karol Badáni), Ištván, maďarský důstojník (Ernest Šmálik), Schmidt, majiteľ velkopekárny (Ivan Macho), tréner Ruchu (Ján Gogál), Vaska Garkuša (Mikuláš Onufrák), Nelly (Zlatica Gillová).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 20. 7. 1965. Premiéra 7. 10. 1965 (Bratislava, 20:00 h.; 55 min).

Samuel Beckett. Rozhlasová hra. Překlad Ján Vdovják. Scénická hudba Ladislav Kupkovič. Odpovědný redaktor Michal Príbus. Technici Michal Domonkoš, Helena Lovászová, Jozef Bezák. Režie Dušan Zimen.

Osoby a obsazení: paní Rooneyová (Hana Meličková), Christy, povozník (Juraj Paška), pan Tyler (František Dibarbora), pan Slocum (Ctibor Filčík), Tommy, železniční zřízenec (Anton Mrvečka), slečna Fittová (Viera Strnisková), ženský hlas (Zuzka Šimečková), Dolly, malá dívka (Maja Minichová), pan Rooney (Július Pántik), Jerry, malý chlapec (Štefan Jančík).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 9. 7. 1965. Premiéra 6. 9. 1965 (Československo II., 19:50 h.; 78 min). 2. premiéra 23. 9. 1965 (Bratislava, 20:00 h.)

Lit.: Vdovják, Ján: Všetci, ktorí padajú. In Rozhlas a televízia 39/1965, roč. 21, str. 7 (článek). – Cit.: Príbeh trpiacej ženy, ktorá túži po troche lásky a porozumení. Pani Rooneyová ide čakať svojho slepého manžela, ktorý prichádza z práce, na stanicu. Robí jej to veľké ťažkosti, je už stará a veľmi silná. Stretá ľudí, u ktorých hľadá pochopenie. V prvej polovici hry prevyšuje jej vnútorný monológ. Druhá časť: cesta domov s manželom – potreba podržať jeden druhého.

Hovorí sa, že Beckettove hry nemajú dej. Pravda je, že nemajú zápletku, ale ich dej je tak obsažný, že dokáže zastúpiť celé ľudské bytie. Príbeh rozhlasovej hry Všetci, ktorí padajú… sa odohráva v autorovej vlasti, v Írsku, v malom vidieckom mestečku. Opisuje cestu starej pani Rooneyovej na stanicu, kam ide čakať svojho nevidomého manžela a potom ich cestu naspäť zo stanice domov. V tejto ceste je zastúpená celá dejová krivka jedného ľudského života. Táto hra vytvára atmosféru godotovského smiechu a sĺz a ukazuje na súcit so zápasom človeka o jeho existenciu, o zmysel jeho prežitého života. Myseľ pani Rooneyovej je upiata k mŕtvej dcérke, po ceste stretáva známych z mestečka, zastavuje sa s nimi, ale nakoniec predsa ostáva len sama, sama so svojím prežitým životom, aj so životom, ktorý ešte bude musieť prežiť. „Trošku lásky, to je všetko, čo som si žiadala, trošku lásky, raz denne, dva razy denne, za päťdesiat rokov, dva razy denne lásku…“ hovorí o sebe pani Rooneyová. A preto cítenie, pohľad na svet, na život, na opakovanie sa tých istých pravidelných vecí u pani Rooneyovej je nám blízky, máme s ním súcit a núti nás zamyslieť sa nad sebou a svojím životom. V tejto Beckettovej hre prebleskne lyrické svetlo, krátka spomienka na mladú lásku, ale aj smútok a melanchólia nad tým, čo nebolo, ale mohlo byť. Možno niekto v hre nájde aj zúfalstvo, aj pesimizmus, ale pod tým všetkým je viera v človeka, súcit s ním. V svojej analýze človeka Beckett môže niekomu byť nepríjemný, pretože v tomto hľadaní a odhaľovaní Beckett ide až do morku kosti, nič neprikrášľuje, ale otvorene hovorí: pozri, človeče, taký si, či si to uvedomuješ alebo nie. Beckettov človek je konkrétny človek druhej polovičky dvadsiateho storočia.

Günter Eich. Rozhlasová hra. Překlad Ladislav Obuch. Odpovědný redaktor Michal Príbus. Zvuk Peter Štolc, Jozef Bezák. Režie Mikuláš Bugár.

Osoby a obsazení: Jussuf (Karol Machata), Wiliam (Anton Mrvečka), Anita (Eva Poláková), Richard Matthisson (Juraj Paška), Pavla (Eva Krížiková), Rimböck (Martin Gregor), Otília (Viera Bálinthová), Maximilian (Oldo Hlaváček), Cortes (Karol Skovay).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 18. 3. 1967. Premiéra 30. 3. 1967 (Bratislava, 20:00 h.; 65 min).

Lit.: Príbus, Michal: Tiger Jussuf. In (Rozhlas 14/1964, roč. 23 (článek). – Cit.: Rozhlasoví odborníci konštatovali, že je to vynikajúca hra, obsahujúca v sebe čosi špecificky rozhlasové. No, keď sa autor rozhodol túto hru prepracovať tak, aby bola zrozumiteľnejšia, porota ju odmietla ako nerozhlasovú verziu. Tiger Jussuf je teda hra vysoko náročná. Vychutnať jej krásu možno iba spontánnym sústredeným počúvaním. Pravda, realizácia tejto hry bola dosť obťažná. Režisér Mikuláš Bugár sa s textom podrobne zaoberal a usiloval sa preniknúť aj do logiky jej motívov a kompozície. Spýtali sme sa ho, aký má názor na toto dielo, ktoré je významným obohatením tohto moderného literárnoumeleckého žánru.

M. Bugár – režisér hry: Človeka je veľmi ťažko určiť, napr. z čoho sa skladá, čo v sebe vlastne obsahuje, či je dobrý alebo zlý. Je možná iba čiastočná identifikácia v určitých situáciách. Z toho zrejme vychádzal Eich pri písaní Tigra Jussufa. V každom človeku je kus tigra, šelmy, čo sa neprejavuje navonok, ale stále je to v ňom. Sú však situácie, kde sa práve táto tigria zložka človeka dostáva na povrch. K nejasnosti textu pre nášho poslucháča pravdepodobne prispejú aj niektoré zemepisné pojmy, ktoré autor zrejme použil preto, aby naznačil širšiu platnosť témy pre nemeckú verejnosť, myslím napr. na Lorelei, Säckingen..

Dramaturg: Mene známe reálie v preložených textoch vždy prinášajú určitú nejasnosť. No Lorelei – vysoká skala nad Rýnom s ospievanou rozprávkovou krásavicou je dosť známa. Melódia Trubač zo Säckingenu sa údajne spieva na rozlúčku. Tieto a niekoľko ďalších názvov nemajú však podstatný význam a treba ich chápať viac ako stavebné prvky pre zvukovú kompozíciu hry.

Juraj Sever. Rozhlasová hra. Odpovědný redaktor Ján Vdovják. Zvuk Štefan Buček, Dušan Koma. Režie Juraj Haľama.

Osoby a obsazení: Matúš Roch (Andrej Vandlík), Jela (Sylvia Letková), Zora (Katarína Vrzalová), Darina (Marica Janušová).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 23. 6. 1965. Premiéra 5. 8. 1965 (Bratislava, 20:00 h.; 60 min).

Lit.: Vdovják, Ján: Hra o šťastí. In Rozhlas a televízia, 32/1965, roč. 21, str. 7 (článek). – Cit.: „Vieš, prečo som neostal malým človekom? Lebo som mal šťastie. Vyštudoval som, pracoval, mal úspech a nikto nezbadal, aký som v skutočnosti malý. – Len, či to bolo šťastie?!“ – hovorí na začiatku rozhlasovej hry Juraja Severa HRA O ŠŤASTÍ univerzitný docent, hlavná postava hry, Matúš Roch. Má rád rovné čiary, pretože pekné veci sú vždy hladké. Ale predsa jedného večera tieto rovné čiary prestanú byť rovnými, veci prestanú mať hladký a jemný povrch. Treba sa zamyslieť nad doterajším prežitým životom a konfrontovať seba, svoj život, vzťah k okolitému svetu. Aj keď je to čudné, človek musí pre niečo žiť… alebo pre niekoho.

To sú základné myšlienky rozhlasovej hry. Je to v podstate diskusia na tému „čo je šťastie“. Nad tým sa zamýšľa päťdesiatnik Matúš Roch, úspešný univerzitný docent, ktorý po všetkom túžil a všetko chcel mať. A snažil sa každú vec pretvoriť podľa svojho a hneď. Jeho dcéra Darina, sedemnásťročné dievča, si zrazu uvedomí, že žila v akomsi skleníku – všetko mala, čo sa jej len zažiadalo, všetko podľa vopred vypočítaných rovných čiar, ale jej osoba, jej city, jej vnútorný svet sa strácal v tieni otca, ktorému verila a dôverovala. A tu nastane situácia, keď jej na obyčajnú otázku, čo je šťastie, nikto nevie dať odpoveď. Matka sa stará len o jedlo, šaty, otec má svoje problémy na pracovisku. A o vnútorný svet a citové problémy Dariny sa nikto nezaujíma. To zdanlivé šťastie, v ktorom rodina žila, je len konvencia, možno pretvárka, zisťuje zrazu Darina. Niečo sa v nej búri, žiada pomoc, vysvetlenie, odpoveď. Keď to všetko nedostáva, vzbúri sa a vykoná čin, za ktorý sa možno raz bude hanbiť, pretože ho urobila v prvom hnutí mysle. Inakšie však svoj protest nevedela vyjadriť.

A vtedy Matúš Roch vidí, že sa mu život čudne rúti. Vyše dvadsať rokov práce a zdanlivého úspechu zhorelo za jedinú noc ako papier. A sám seba sa pýta – čo budeme robiť? Zisťuje, že jeden život možno dva razy prežiť za jednu noc, ktorá je často viac ako nekonečné roky. No nemožno žiť len preto, aby sme žili a nepoznali zmysel toho všetkého. Táto duševná sebatrýzeň je taká neúprosná, že Matúš Roch chce, aby v jeho živote nastala prestávka ako v divadle po dejstve hry. Čo je však možné v divadle, v živote sa nestáva. V živote sa nedá cez prestávku odpočinúť, lebo tento nemá prestávky, hoci si to často tak naivne myslíme a želáme.