Daniel Pastirčák. Glosa.
Natočeno 2021. Premiéra 20. 11. 2021 (SRo Rádio Devín, 8:40 h.). Repríza 24. 11. 2021 (SRo Rádio Devín, 7:45 h.) v rámci pořadu Ranné ladenie.
Lit.: anonym: Glosu týždňa píše Daniel Pastirčák. In web SRo Rádio Devín, 16. 11. 2021 (článek). – Cit.: Hľadanie pokoja v nepokojných časoch je veľmi náročné. Aj o tom píše vo svojej novej glose kazateľ Cirkvi bratskej, Daniel Pastirčák.
Ticho je šatňa za oponou sveta
Hlučný orchester spoločnosti dennodenne vyhráva svoje kakofónie nepokoja. Tvorcov nepokoja netreba dlho hľadať, sú všade. Nepokoj pramení z boja, v ktorom každý usiluje o seba presadenie. Dnes, azda viac než inokedy, spoločnosť potrebuje počuť hlas tých, čo tvoria pokoj. Pokoj však môže vstúpiť iba tam, kde naše úsilie rozšírime za hranice sebauspokojovania. Je ako hudba, má v ňom miesto každý jednotlivý hlas. Federico Fellini o tom natočil film. Orchester sa stretá v prázdnej kaplnke. Televízny štáb natáča rozhovory s hráčmi orchestra. Každý z hudobníkov svoj nástroj považuje za výnimočný: pre klaviristu je klavír nástrojom kráľovskej bytosti. Pre flautistku znie flauta nadprirodzene. Pre pozaunistu je jeho nástroj nástrojom anjelov. Prvé husle riadia orchester. Každý je celkom zaujatý svojím nástrojom, celok hudby je im úplne ľahostajný. Začne sa skúška. Sálou sa rozlieha nesúladný zvuk. Nástroje sa prekrikujú. Dirigent zúri, ponižuje hudobníkov šťavnatými nadávkami. Orchestru chce vnútiť súlad svojou autoritou. Počas prestávky sa hudobníci vzbúria. Dirigenta nahradia obrovským metronómom. Tí radikálnejší zhodia i metronóm. Teraz sa vzbúrenci bijú medzi sebou, nastáva všeobecný chaos. Cez prestávku sa televízny štáb zhovára s dirigentom. Hudba je posvätná, povie dirigent, každý koncert je ako omša. Akí sme boli všetci šťastní, zabudli sme na všedné starosti, v očakávaní prvého pohybu taktovky sme boli ako jedno telo – jediný dych – len my a nástroje spojené v jedinú vitálnu silu. Koľko lásky bolo medzi hudobníkmi a dirigentom. Lásky, po ktorej dnes, ako vidíte, niet ani stopy. Medzi mnou a mojimi hráčmi je len nedôvera, stojíme jeden proti druhému. Pochybnosť, ktorá ničí vieru, nedostatok úcty – závisť, pohŕdanie a hnev, kvôli niečomu, čo je už dávno stratené a čo sa už nikdy neobjaví.
Stratili sme lásku k celku. Potrebujeme odstup, aby sme ho znova videli. Je tu však niekto, od koho nedokážem odstúpiť. Ja sám. Som pre seba vždy prvý, sebou začínam, sebou končím. Zaujatý hlasom svojho nástroja nepočujem iné hlasy v celku hudby. Pokúšam sa od seba odstúpiť, zmĺknem, snažím sa dosiahnuť stav pokoja, duša je však v plnej prevádzke V jej ústredí je rušno: pracuje sa na riešení problémov, rozkresľujú sa projekty budúcnosti. Duša je bojovníčka, bojuje o dušu. Nepozná pokoj, okrem krátkeho uspokojenia na vrchole pominuteľného víťazstva. Duša vždy túži po stave, v ktorom sa nenachádza. Keď dosiahne čo si žiadala, hneď zatúži po niečom inom. Hľadá totiž absolútno; to však nemôže nájsť sama v sebe, je prístupné iba Duchu. (…)