Prítomnosť a budúcnosť
Carl Gustav Jung v knihe „Prítomnosť a budúcnosť“ varuje západný svet pred hrozbou totalitných ideológií. Stav duše moderného človeka je podľa neho k takýmto ideológiám náchylný. Moderný človek si privykol vytvárať si o sebe obraz iba zvonku. Jedinečný človek mizne v človeku vytvorenom zo všeobecných vedeckých dát. Tento štatistický obraz, píše Jung, potlačuje to, čo je individuálne, v prospech anonymných jednotiek, ktoré sa hromadia v masových zoskupeniach. Namiesto konkrétneho jednotlivca tak nastupujú názvy organizácií a na najvyššie miesto abstraktný pojem štátu, ako princíp politickej reality. Morálna zodpovednosť jednotlivca je tak nutne nahradzovaná autoritou štátnou. Namiesto morálneho a duchovného rozvoja individuality nastupuje verejné blaho a zvyšovanie životnej úrovne. Podľa Junga si človek môže slobodu vnútorného človeka uchovať iba prostredníctvom zbožnosti. Zbožnosť popisuje takto: Toto zakotvenie, závisí výlučne od vzťahu jednotlivca k inštancii, ktorá nie je svetská. Kritériom tu nie je ústne vyznanie viery, ale psychologický fakt, že život jednotlivca nie je určovaný iba jeho ja, ale i istou transcendentnou autoritou. Je to skúsenosť najosobnejšieho vzájomného vzťahu.
Keď sa modlíš, vojdi do svojej izbietky, , zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, Boh ktorý vidí to, čo je skryté, ti odplatí, čítame v Ježišovej kázni na vrchu. Modlitbe sa darí v skrytosti. To skryté neuchopiteľné vo mne, čo sa hlási ako „Ja som“, sa v modlitbe otvára Božiemu skrytému „Som, ktorý som“. No v človeku je ešte iná skrytosť. Skrytosť Adama. Človek sa s Bohom hrá na skrývačku. Skrytý Bohu, je skrytý i sám pred sebou. Do tej skrýše zaznieva prvá Božia otázka: Kde si človek?
Boh v nás žije tým viac, čím viac sa Mu odhalíme, píše Majster Eckhart, pokiaľ tak neurobíme, nie div, že ani On sa nám nezjaví. Tu musí byť úplná rovnosť – My jemu, ako On nám. Boha nemožno poznať, bez toho aby som poznal seba vo svojej skutočnej ľudskosti. Jung v závere píše práve o tom a dotkne sa toho najtemnejšieho v nás: Zlo, ktoré sa zjavuje v človeku, v jeho dejinách, a celkom nepochybne v ňom prebýva, má obrovské rozmery. Píše. Som človek, ktorý má podiel na ľudskej prirodzenosti, a teda som to ja, kto je za to zlo spoluvinný, a vo svojej podstate si nesiem sklon urobiť niečo podobné kedykoľvek znovu. Dostojevskýv románe Bratia Karamazovci napísal podivnú vetu: „Som vinný pred všetkými za všetko.“ Čo to hovorí? Nesiem si v sebe obraz celého kolektívneho človeka, a v ňom celé dejiny ľudstva, každá podoba ľudského zla je latentne prítomná i vo mne.
Na náhrobnom kmeni C. G. Junga sú vytesané tri vety: Na pravom paneli: Prvý človek je zo zeme – zemský. Na ľavom: Druhý človek je z neba – nebeský. A v strede: Vzývaný či nevzývaný, Boh je prítomný. Obraz prvého Adama odpovedá obrazu druhého Adama. Temnota kolektívneho človeka, svetlu Krista, človeka za všetkých ľudí.
Jung svoju knihu končí touto vetou: Mám starosť o osud, blaho i bolesť jednotlivého človeka, onej nekonečne malej jednotky, na ktorej závisí svet, onej individuálnej bytosti, v ktorej – ak chápeme správne zmysel kresťanskej zvesti – hľadá svoj cieľ i Boh.