Oscar Wilde (Obraz Doriana Graye). Rozhlasová dramatizace Miklós Forgács. Překlad predlohy Tatiana Ruppeldtová. Režie Adam Hanuljak. Dramaturg Peter Pavlac. Zvuk Rudolf Fritzman. Hudba a hudební dramaturgie Matúš Wiedermann. Zpěv Eva Šušková. Klavír a zpěv Kamil Mikulčík. Kytara Rudolf Fritzman.
Produkce Petra Kasanová.
Účinkují Kamil Mikulčík, Edita Koprivčević Borsová, Juraj Hrčka, Matej Landl, Zuzana Porubjaková, Lucia Hurajová, Henrieta Kolláriková a Michal Rovňák.
Natočeno 2025. Premiéra 29. 4. 2025 (SRo 3 Rádio Devín, 20:00 h.;
Lit.: anonym: Rozhlasová hra | DORIAN DESTROY ART. Rozhlasová tvorba. In web SRo 3 Rádio Devín, 24. 4. 2025 (článek + ukázky k poslechu). – Cit.: (…) Oscar Wilde nepochybne patrí k „enfant terrible“ spisovateľom druhej polovice 19.storočia. Hoci sa narodil v Írsku, pôsobil predovšetkým v Londýne a tam sa svojím zjavom, vystupovaním a prevratnými myšlienkami o estetike a umení stal jednoznačne jednou z najvýraznejších umeleckých osobností viktoriánskeho Anglicka. V literatúre pracoval so všetkými žánrami a formami, od rozprávky, cez poéziu, prózu, až k divadelným hrám. Známe a mimoriadne hrávané sú jeho hry Ako je dôležité mať Filipa (1895), Vejár lady Windermerovej (1892), Ideálny Manžel (1895), či Salome (1891), básnické diela Ravenna (1978), Balada o žalári v Readingu (1898), alebo zvláštna reflexiu jeho pobytu vo väzení – De Profundis (vyšla až po jeho smrti v roku 1905), kde popisuje svoje vnútorné stavy počas dvoch rokov ťažkého pobytu vo väzení, kam bol odsúdený a uväznený za „obscénnosť“. Toto uväznenie malo na neho zásadný vplyv, po prepustení odišiel do Francúzska a do Británie ani do Írska sa už nikdy nevrátil.
Svoju jedinú rozsiahlejšiu prozaickú prácu, román Portrét Doriana Graya, napísal Oscar Wilde v roku 1891 po jasnom a potvrdenom úspechu svojich poviedok. Avšak román krátko po vydaní spôsobil obrovský škandál. V značne prudérnej súdobej viktoriánskej spoločnosti zjavné narážky na homosexualitu a naozaj nezvyčajné formulácie novej estetiky a nového zmyslu umenia kritika označila za dekadenciu a explóziu estetizmu. Napriek tomuto škandalóznemu prijatiu sa román stal doslova kultovým a dočkal sa neskôr stoviek vydaní a adaptácií v desiatkach jazykov.
Rozhlasová adaptácia Miklósa Forgácsa pracuje s dejom predlohy voľne, ale pokúša sa o mimoriadne angažované zvukové stvárnenie zásadnej esencie tohoto diela (Matúš Wiedermann, Rudolf Fritzman a Adam Hanuljak). Tá je predovšetkým inšpirovaná súdobou diskusiou o zmysle umenia, jeho výpovednej hodnoty a adekvátnosti použitej formy. Stretnutie Doriana Graya so svojim portrétistom teda presahuje jeho reálny a vecný rozmer a stáva sa intenzívnou metaforou o sile umenia v spojitosti s premenou charakteru, a iluzívnou stálosťou nášho bytia. Napriek tomu, že v adaptácii spoznáme všetky ústredné postavy Wildeovho diela (Dorian, Basil, Henry, atď.) náš pohľad sa stane skôr ponorom do ich prežívania, do vnútornej reflexie stretnutia na hranici súdobej morálky a Dorianovej túžby o jej prekročenie.
Existuje vôbec taká hranica, ktorá by nás mohla zastaviť na ceste v intenzívnej snahe vo svete nie len žiť, ale ho aj naplno zažiť?
V málo známom (ale pre vnímaniu diela kľúčovom) predslove k prvému vydaniu Portrétu Doriana Graya Wilde píše: „Tí, čo v krásnych veciach nachádzajú odpudzujúce významy, sú skazení a nemajú v sebe ani kúsok čara. A to je chyba.
Tí, čo v krásnych veciach nachádzajú krásne významy, sú ľudia kultivovaní. Tí majú nádej.
Sú to vyvolenci, ktorí v krásnych veciach vidia iba krásu. Mravné alebo nemravné knihy neexistujú. Kniha môže byť len dobre napísaná, alebo zle napísaná. Nič iné.“ (….)