Arkadij Adamov. Rozhlasová dramatizace kriminálního románu. Překlad a úprava Ján Dohňanský. Scénická hudba Július Bavolyár. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Alexander Farkašovský. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Rada Šubová.
Osoby a obsazení Sandler, plukovník kriminální služby (Vladimír Petruška), Zotov, major kriminální služby (Ján Bzdúch), Kuršov, pracovník kriminální služby (Marián Kleis), Garin, pracovník kriminální služby (Peter Gažo), Viera, mladá dívka (Sylvia Turbová), Čurkin, šofér (Edo Vítek), Rovinskaja, lékařka (Elena Volková), Igor, student (Vlado Durdík ml.), Káťa, studentka (Hana Šubová), Lena, studentka (Darina Poldaufová), Ložkin (Andrej Hryc), Gorelov (Bohuš Petrík), Kupcevič (Albert Pagáč), milicionář (Andrej Medvec).
Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1972. Premiéra 26. 2. 1972 (Bratislava, 20:00 h.; 58 min).
Lit.: Jančošek, Karel: Prípad pestrých. In Rozhlas 8/1972, str. 17 (článek). – Cit.: Ide o pomerne zložitý kriminálny prípad, ktorý s nasadením maximálneho úsilia musia rozriešť pracovníci sovietskych bezpečnostných orgánov.
Začnime však po poriadku: vraždou Ĺuby Amosovovoej. Vražda sa stala v byte a všetko naznačuje, že pôvodným zámerom páchateľa či páchateľov nebolo vraždiť, ale iba vykradnúť byt. Ak k vražde predsa len došlo, musela to zapríčiniť buď dajaká náhoda, alebo – páchateľmi nepredvídané – okolnosti. Lenže aké? Za živa sa Ĺuba najviac stýkala so študentmi, a preto je viac než prirodzené, že jeden z nich, Gorelov, sa stáva vážne podozrivým. Ten však v tejto súvislosti naznačuje aj ďalšiu stopu a tým v pozadí zrejme musí byť človek s veľkým vplyvom, pretože ináč by nebol dokázal priviesť Gorelova až k vražde. Medzi sebou ho volajú Šerifom a temer nik nevie, ako vyzerá (alebo sa to aspoň každý snaží utajiť), a preto niet divu, že Šerif je takto temer dokonale anonymný a nepostihnuteľný.
Ďalšia bytová krádež. Tentoraz u inžiniera Šubinského, známeho odborníka a poradcu pri výstavbe istého významného závodu na Urale. Jeho plány sa však, na šťastie, odcudziť nepodarilo a navyše: páchateľ zanechal po sebe stopy. Drobné čiastočky červenej hliny a vápna pod rohožkou, odtlačky prstov na sklenej súprave a dve nitky z rukavice spolu so škvrnou krvi na vyčnievajúcom klinci v šatníku. Málo, no aspoň čosi!
A pravdaže – ešte sú tu aj autá, na ktorých páchatelia odvážali svoj lup. Šoféri, ako napr. tankista z Veľkej vlasteneckej vojny, teraz taxikár Čurkin, na chvíľu sa síce dali zastrašiť vyhrážkami banditov, no aj napriek tomu považujú pomoc bezpečnostným orgánom za svoju občiansku povinnosť. Postupne pribúdajú ďalší a ďalší menší aj väčší previnilci, doslova pestrá spoločnosť zločincov a ich pomáhačov (preto: Prípad pestrých), no vyšetrovateľom sa situácia skôr zamotáva ako naopak. Uf, ten Šerif…! A keby len on! K vdove Praskovji prišiel akýsi Rubcov – vraj sa poinformovať a jej synovi, s ktorým kedysi vojenčil a v kronike ich pluku nesmie o ňom, Ivanovi Utkinovi, chýbať aspoň zmienka. Na oko na tom nie je nič zvláštneho, lenže… lenže vojaka Ivana Utkina zavraždili pred časom v Berlíne, a navyše tu pod týmto, zrejme požičaným menom, šarapatí akýsi bandita, priamo či nepriamo zapletený do akcie v byte inžiniera Šubinského!
Zamotaného je tu teda viac než dosť a hoci príslušníci sovietskej kriminálnej služby vynakladajú všetko úsilie na rozmotanie tohto neobvyklého klbka, ktovie, či by sa im to tak úspešne podarilo bez príslovečnej ochoty a aktívnej spolupráce radových občanov. A práve vzájomná spolupráca príslušníkov bezpečnosti s občanmi pri potieraní zločincov a zločinnosti je svojím spôsobom novum tak z pratického hľadiska ako aj z hľadiska kriminálnej literatúry – čo netajíme predovšetkým upútalo v románe Arkadija Adamova Prípad pestrých. Natoľko, že jeho rozhlasovú dramatizáciu predkladáme aj našim poslucháčom.