Ryuta Sato. Původní rozhlasová hra. Překlad Ivan Gavora. Odpovědný redaktor Mária Terenová. Zvuk Ada Rehorová, Mária Vrancová. Režie Vlado Rusko st.
Osoby a obsazení: Sakura, taxikář (Ctibor Filčík), Hiroe (Eva Kvietiková), Yamada (Andrej Nemčok), dívka na plakátu (Erika Bauerová), Schinichi (Vladimír Minarovič), muž (Štefan Dobrovodský), žena (Zuzana Šimečková), rozhodčí (Arnošt Šebesta), chlapec (Gorazd Kmeť).
Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 3. 10. 1968. Premiéra 4. 2. 1969 (Bratislava, 22:00 h.; 53 min).
Lit.: Terenová, Mária: Chobotnica. In Rozhlas, vyd. 6/1969 (článek). – Cit.: Rozhlasová hra japonského autora Ryuta Sato Chobotnica reprezentovala Japonsko na Prix Italia 1967) pozoruhodne ľahko preklenie most medzi pocitovosťou človeka Ďalekého východu a našej európskej prítomnosti. Všetci ľudia tejto zeme cítia rovnako, problémy a túžby malého japonského taxikára nie sú japonská, sú ľudské.
V monológu tokijského taxikára, uštvaného, do krajnosti vyčerpaného v preľudnených uliciach s večnými zátarasami v premávke, ozýva sa večná túžba človeka udržať si tvár v tvrdom existenčnom boji. Japonskí taxikári, ktorí obyčajne pracujú na percentá, ostávajú niekedy i dvadsať hodín v nepohodlnom, malom priestore auta, aby uživili rodinu. Proti únave bojujú tým, že rozprávajú. Hrdina hry v strachu, aby nezaspal ako jeho kamarát Yamada, ktorý sa tak zabil, rozpráva neznámemu pasažierovi o sebe, o svojom detstve, spomína na to, čo ho poznačilo v mladosti, rozpráva o druhej svetovej vojne, keď prislúchal k slávnej leteckej eskadre pilotov-samovrahov zvaných „Kamikaze“ (v slovenčine „boží víchor“), hovorí o svojej krátkej kariére profesionálneho boxera a o svojom „ostrove“, ktorý symbolizuje túžbu človeka ži ľudsky krásne. Do taxikárových myšlienok voľne vstupujú osoby, ktoré zohrali v jeho živote významnú úlohu, zvuky, piesne, dialógy, všetko to, čo ho vytvorilo a čo ho zožiera.
Podľa japonskej ľudovej predstavy vyhladnutá chobotnica začne obžierať svoje vlastné chápadlá, aby prečkala obdobie hladu. Preto i človeka, ktorý do krajnosti vyčerpáva svoj nervový systém a ničí si nervy, prirovnávajú Japonci k chobotnici. Taxikár sa bráni tomuto stavu, verí, že raz nájde svoj „ostrov“, pre ktorý hodno žiť. Nemý pasažier, ktorého vezie (azda symbol smrti) nijako neprejaví účasť s jeho trápením- napokon zmizne v temnote.
Cieľom hry je vyvolať v poslucháčovi povedomie základnej potreby cítiť sa ľudskou bytosťou v tomto neuveriteľne skomplikovanom, zmechanizovanom svete.