Peter Kováčik. Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Mária Čížiková. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Martin Hruška.
Osoby a obsazení: On (Marián Kleis), ona (Rada Šubová), ředitel (Anton Gýmerský), lékař (Ján Kado Dudra), hlas z ampliónu (Lívia Dragúnová), neznámý muž (Zolo László).
Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1971. Premiéra 15. 1. 1971 (III. program, 20:00 h.).
Lit.: Jančošek, Karol: Oslava. In Rozhlas 3/1971, str. 3 (článek). – Cit.: Ona: (pokojne) Zdokonaľuješ sa… v kriku.
On: Každý kričí, keď mu ubližujú.
Ona: Tebe nikto neublížil, lebo tebe nikto nepovedal, že život budeme mať taký, ako si ho zariadime – a potom si ho zariaďoval bez mojej účasti.
On. S tvojou pasívnou účasťou!
Ona: Vždy si ma chcel zo všetkého vylúčiť… Všetko si vedel dokonale zdôvodniť, zohnať, zariadiť. Mal si rodinný patent na rozum; rozhodoval si o veľkosti bytu, maliarovi, farbe koberca, chladničke, ba dokonca aj o tom, ku komu pôjdem rodiť.
On: Prečo mi to hovoríš práve teraz?
Ona: (pokojne) Málokedy rozhodujeme o tom, kedy sa vyzvraciame.
Nejde o omyl. Citovaný úryvok je naozaj z pôvodnej rozhlasovej hry Oslava – aj keď jedno s druhým akosi príliš „nekorešponduje“. Príčinu toho však netreba hľadať v autorovi či hre, skôr v tých dvoch, ktorých autor i hra zobrazujú. Manželskej dvojici, kedysi iste šťastnej, ktorá vo chvíli, keď sa s ňou zoznamujeme, má – či mohla by mať – dôvod oslavovať: po rokoch námahy, odriekania a strádanie on konečne úspešne zakončil diaľkové vysokoškolské štúdiá a vo vrecku ho hreje čerstvý diplom. Nastáva vytúžená chvíľa uvoľnenia – lenže, ako to už býva – niekedy uvoľnenie kamienka, či dvoch-troch balvanov, môže znamenať zosuv celej lavíny so všetkými neblahými dôsledkami. A práve taká akási lavína sa pohla aj v citovom a rodinnom živote onej manželskej dvojice, pričom niet pochybností, že zo všetkých doterajších snažení a úsilí nezostane ani zbla. Alebo predsa…?
Nepredbiehajme, ale radšej sa pokúsme vžiť do pocitov tých dvoch a najmä – nevypnime rozhlasový prijímač len preto, že nám ten príbeh možno pripomenie aj situácie z vlastného života. A naopak: autora a dramaturgiu by tentoraz – výnimočne – nemrzelo, keby ste si po jeho vypočutí povedali, že išlo o hru, ktorá vás ničím nezaujala, ničím sa vás nedotkla, o hru, v ktorej ste o sebe a pre seba nič nenašli. Tým lepšie!