Připravil Emil Benčík. Redaktorka Tamara Chlebová. Moderátor Marián Grebáč. Hudební a zvuková spolupráce Dana Reková, Peter Pištek, Táňa Horváthová, Eva Irmanová nebo Imrich Adamko.
Natočeno 2011 (?) (29 min.).
Pozn.: Osvald Zahradník pôsobil v banskobystrickom štúdiu vtedy ešte Československého rozhlasu na Slovensku v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ako režisér a šéfrežisér jedno desaťročie. Potom bol vedúcim redaktorom redakcie kultúrnej publicistiky v bratislavskom rozhlase. Od počiatku ho však priťahovala dramatická tvorba. Stal sa jedným z najúspešnejších autorov rozhlasových hier. Už vo svojich prvých hrách Sviatok naivity, Návrat, Šok, prekvapili neobyčajnou invenčnosťou, originálnou poetikou a svojskou filozofiou. Aj literárnou úrovňou. Jeho rozhlasové hry zaujali nielen odbornú kritiku, ale aj tých, ktorým boli určené, teda poslucháčov. Konečne sa objavil zrelý autor s novým pohľadom na citový život človeka, na ľudské vzťahy a morálne otázky. Prišiel s novými témami: problém staroby a osamelosti, citovej krízy v manželstve, konflikt človeka s vlastným svedomím a s morálkou spoločnosti. Aj v ďalších rozhlasových hrách, ktoré nasledovali, pokračoval v sondážach do psychiky moderného človeka, prienikmi do jeho citového sveta, ale aj do konfliktných spoločenských väzieb. Zároveň rozširoval tematický okruh svojej tvorby v rozhlasových hrách Vidina, Vražda vo Fermiho ústave, Portrét neznámej, Pavučina, Spoločenská záruka a v ďalších. Dnes 78-ročný spisovateľ takto spomína na roky prežité v rozhlase a s rozhlasom v relácii Takí sú rozhlasáci: „Ja rozhlasu vďačím hádam za všetko. Nebyť rozhlasu nikdy by som sa nebol stal ani divadelným autorom, som o tom presvedčený. V rozhlase som sa naučil ctiť si slovo, ctiť si váhu slova, ctiť si dialóg – a to nezískate nikde inde len v rozhlase, lebo rozhlasový mikrofón je nesmierne citlivý, dokáže odhaliť všetky bubliny a vatované vypchávky. Ja som prešiel výberovým konaním rozhlasového mikrofónu a myslím si, že ma to poznačilo na celý život. Aj potom, keď som písal divadelné hry, mohol som sa oprieť o rozhlasovú skúsenosť. Vždy som sa vracal do rozhlasu, kde som nachádzal žičlivé prostredie. Prijímali ma tam ako svojho. Ja som rozhlasák, myslím si, že doslova.“