Panáček v říši mluveného slova stránky přátel rozhlasových her a mluveného slova vůbec

Štefan Kasarda. Rozhlasová hra o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi. Odpovědný redaktor Marta Szattlerová. Zvuk Peter Vaško, Peter Janík. Produkce Eva Bugárová. Technici Peter Vaško, Peter Janík, Mária Papcúnová. Režie Hana Makovická-Hajdová.

Osoby a obsazení: Pavol Jozef Šafárik (Ladislav Chudík), Júlia, jeho žena (Emília Vášáryová).

Nastudoval Slovenský rozhlas Košice v roce 1995. Premiéra 13. 5. 1995 (66 min).

Štefan Kasarda. Hra o skrytém rasismu v nás. Scénická hudba Norbert Bodnár. Odpovědný redaktor Marta Szattlerová. Zvuk Peter Čeljuska. Technici Peter Čeljuska, Mária Papcúnová. Produkce Eva Bugárová. Režie Juraj Svoboda.

Osoby a obsazení: šofér (Jozef Úradník), průvodce (Ivan Krúpa), cestující (Róbert Šudík), starý muž (Peter Macko), žena (Ivana Vaňková), paní (Táňa Radeva), dívka (Katarína Šromeková), pán (Jozef Hodorovský), Dobro (Viera Petrusová), Zlo (Milan Desiatnik).

Nastudoval Slovenský rozhlas Košice v roce 1994. Premiéra 1. 9. 1994.

Pozn. Hru uviedol v roku 1995 aj štvrtý program varšavského rozhlasu. Autor sa však predsa o to pokúša cez teritóriá človečiny a pochopenia, aby aspoň naznačil, že aj napriek farebno-etnickej odlišnosti jestvuje možnosť symbiotického spolužitia.

Štefan Kasarda. Rozhlasová hra.  Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Andrej Lukáč. Zvuk Jozef Hauliš. Technici Jozef Hauliš, Marica Pasnišinová. Produkce Heda Vavreková. Režie Andrej Medvec.

Osoby a obsazení: muž (František Papp), žena (Rada Šubová), syn (Dušan Skokan), hlas (Jozef Hodorovský).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1978. Premiéra 9. 11. 1978 (51 min.).

Pozn.: První rozhlasová hra po vynucené pauze (1971-1978).

Pozn. 2: Za hru  získal Kasarda cenu Literárneho fondu při příležitosti roku ženy.

Štefan Kasarda. Rozhlasová hra. Další tvůrci a interpreti nezjištěni.

Natočeno 1971.

Štefan Kasarda. Rozhlasová hra.  Scénická hudba František Gomolčák. Odpovědný redaktor Karol Jančošek. Zvuk Jozef Gašpar. Technici Jozef Gašpar, Mária Čížiková. Produkce Lívia Dragúnová. Režie Rada Šubová.

Osoby a obsazení: hlas (Ján Ondrejka), druhý (Peter Gažo), osamělý (Ján Lacko), gazda (Marián Kleis), žena (Judita Vicianová), žebráci (Andrej Medvec, Vlado Martinček, Zolo László, Albert Pagáč).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1979. Premiéra 25. 9. 1979.

Pozn.: Baladický príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v hraničnej životnej situácii. – Za hru Ĺudia bola autorovi udelená prémia Literárneho fondu na festivale rozhlasových hier v Piešťanoch v roku 1971.

Štefan Kasarda. Rozhlasová hra.  Scénická hudba František Petrus. Zvuk Jozef Hauliš. Technici Jozef Hauliš, Marica Pasnišinová. Režie Miriam Budová.

Osoby a obsazení: já (Peter Gažo), žena (Viera Petrusová), hlas (Mikuláš Buda).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1967. Premiéra 19. 12. 1967 (64 min.).

Štefan Kasarda. Rozhlasová hra.  Scénická hudba František Petrus. Zvuk a technik František Gomolčák. Režie Miriam Budová.

Osoby a obsazení: Kurt (Ivan Horský), Konrád (Vlado Petruška), Hans (Marián Kleis), Karol (Ján Dudra /Kado/), hlas (Peter Gažo).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1965. Premiéra 27. 2. 1965 (Československo 2, 21:00 – 22:00 h). Repríza 15. 4. 1965 (Bratislava, 20:00, 54 min). Obnovená premiéra 29. 8. 2017 (SRo Rádio Devín, 20:40 h.) u příležitosti 73. výročí SNP.

Lit.: Jančošek, Karol: Štyria z cintorína. In Rozhlas, roč. 21, 16/1965, s. 7 (článek). – Cit.: Cintorín a na ňom 342 hrobov. To je miesto pomyselného deja pôvodnej rozhlasovej hry Štefana Kasardu – Štyria z cintorína. A na tom cintoríne s 342 hrobmi je takmer na každom kríž a nápis. Narodil sa – zomrel – odpočíva. Iba na štyroch hroboch niet ani kríža ani nápisu. „Tam sú pochovaní bezmenní“ – uvádza autor prológu svojej hry a títo štyria bezmenní ožívajú v jeho predstavách, aby prežili dramatický zlomok svojho posmrtného života. Áno, je to absurdné. Mŕtvi hovoria, spomínajú, hádajú sa, vysvetľujú, konajú. Jeden z nich dokonca striaľa do svojich spoločníkov, ako keby mohol ešte raz zabiť mŕtvych… A na cintoríne vonia lipa, kdesi v diaľke vonia seno – vlastne aj na to všetko si mŕtvi už len spomínajú. Akosi tak to bolo vtedy, keď Uršuľa, košatá ako najplodnejšia jabloň, čakávala na záhrade a vedela sa úžasne bozkávať. A čo z toho mala Ríša? Na túto Konrádovu otázku Hans pochopiteľne nevie odpovedať. Vie len, čo z toho mali oni s Uršuľou, pravda, kým aj on nemusel preukázať zmysel pre záujmy Ríše a byť chrabrým. Teraz to vlastne znamená byť mŕtvym. Podľa Konráda však ani smrť nemusí byť ako smrť. Možno zomrieť slávne, napríklad v boji proti početnej presile či tak akosi, hlavne však: za záujmy Ríše – a možno zomrieť aj tak, že ťa zastrelí vojak v takej istej rovnošate, ako máš ty. (Ten vojak totiž zostal človekom a preto sa nemohol dívať, keď jeho druh chcel zabiť sedliackeho chlapca len preto, lebo mu ošpliechal čižmy…) Teraz tu ležia obidvaja: Konrád, ktorý bil chlapca, i Kurt, ktorý sa na to nemohol dívať a Konráda zastrelil. Poprava nasledovala ako samozrejmosť… Tu kdesi je zámer Kasardovej hry Štyria z cintorína, tohto absurdného posmrtného príbehu štyroch mŕtvych.

Štefan Kasarda. Rozhlasová hra.  Režie Vladimír Petruška.

Osoby a obsazení: muž (Anton Baláž), žena (Naďa Nináčová), dcéra (Kveta Michalcová /Stražanová/), suseda (Želmíra Kačková), sused (Anton Vadaš).

Nastudoval Československý rozhlas Košice v roce 1964. Premiéra 19. 3. 1964 (35 min).

Pozn.: První Kasardova rozhlasová hra. Zobrazil medziľudské vzťahy v rýchlo sa meniacej vidieckej societe. Za túto hru, ktorú uviedli aj v Berline a Roztocku, získal prvé ocenenia.

:Lit.: kj (= Jančošek, Karol): Sny prichádzajú z mesta. In Rozhlas, roč. 20, 12/1964 (anotace). – Cit.:  Prvá hra Štefana Kasardu je akokeby štúdiou dedinského človeka. Nie síce komplexnou, ale pozoruhodnou. Hrdinami Kasardovej rozhlasovej hry sú rodičia netrpezlivo čakajúci na ohlásený príchod dcéry a jej nádejného ženícha. Nielen oni, ale aj susedia, priam sa pretekajú v prípravách na uvítanie a hlavne: aby sa budúcemu zaťovi ukázali v tom najlepšom svetle. A keď ukázať – tak ukázať. Aj vysavač, chladničku – všetko, aby bolo na očiach, by aj od susedov požičaný televízor. Veď ktovie, koho si tá naša – študovaná dcérka dovedie z mesta.