Čte Monika Švábová.
Režie Miroslav Buriánek.
Natočeno ve studiu Plzeň v roce 2006 (celkem 25 min.).
Čte Monika Švábová.
Režie Miroslav Buriánek.
Natočeno ve studiu Plzeň v roce 2006 (celkem 25 min.).
Pětidílná četba na pokračování z knihy vzpomínek v cyklu Literární doteky.
Režie Miroslav Buriánek.
Čte René Přibil.
Natočilo studio Plzeň ČRo v roce 2007(?) (celkem 24 min.)
Díly: 1. Vzpomíná Jiřina Skupová –
2. Malíř Zdenek Slenář vzpomíná na společná studentská léta –
3. Vzpomíná divadelní a filmový kritik Josef Träger –
4. Vzpomíná scénarista a režisér Jiří Brdečka –
5. Vzpomíná básník Vítězslav Nezval.
Humorně laděný pohled na mýty české historie a českého vlastenectví od středověku až po současnost aneb Jak to vlastně bylo.
Desetidílná četba na pokračování z stejnojmenné knihy v cyklu Literární doteky. Čte Pavel Kikinčuk.
Režie Miroslav Buriánek.
Natočeno ve studiu Plzeň v roce 2006 (celkem 54 min.).
Díly : 1. Pravděpodobnější pravda o Johánkovi z Pomuku, 2. Spanilé jízdy byly spanilé, 3. Jak sirotci o velblouda prišli, 4. Jak Valdštejn skončil, 5. Pravděpodobnější pravda o rebelii, 6. Jak Karel svou vlast stavbami zdobil, 7. O Karlově mostě, 8. O Novém Městě, 9. O kostelu na Karlově, 10. O hladové zdi.
Pozn.:
Autor úsměvně glosuje nejen staré české pověsti, ale i písemně doložené události našich dějin, a zasvěceně polemizuje s českou historiografickou tradicí, které mnohdy zdůrazňuje v českých dějinách prohry, místo aby oslavovala četná vítězství na poli válečném, politickém i kulturním.
Účinkuje Karol Machata, Ingrid Timková a Leopold Haverl.
Natočilo Literárně dramatické centrum, Slovenský rozhlas v roce 2007 (celkem 1:48 hod.).
Natočeno ve studiu Ostrava Českého rozhlasu v roce 2007 (celkem 1:37 hod.).
Knižně : Olšer Břetislav – Černá krev, En Face Ostrava, 2006 – Anotace : Černá krev, již osmá kniha Břetislava Olšera nezakrývá inspirační zdroje vycházející z židovské kultury v horizontu naší generace. Hrdina ostravský novinář je tentokráte vtažen do širokého spektra vášní pramenících z historických břemen rasismu a xenofobie.
Juan José Millás. Čtyřdílná četba na pokračování. Překlad Roman Brat. Redakce Peter Glocko ml. Režie Jana Strnisková.
Čte Dušan Jamrich.
Slovenský rozhlas Bratislava, 2004 (celkem 1:51 hod.).
Pozn.: Román Juana José Millása Dve ženy v Prahe je strhujúcim hľadaním pravdy o našom živote v jeho racionálnych a iracionálnych stránkach. Nachádzame v ňom veľa peripetií, do osídiel ktorých sa dostávame aj my, lebo žijeme v uzavretom kruhu náhod, ale aj celého systému zákonitostí. Autor buduje svoju prózu veľmi starostlivo, spriada siete príbehu a čitateľa čoraz väčšmi omotáva priadzou napätia a fantázie. Dvojlíniová vrstva príbehu sa umocňuje autorovou poviedkou, ktorá má v románe svoje kompozičné opodstatnenie, a takisto alúziami na pripravovanú reportáž o nezákonných adopciách, ktoré boli v istom čase v Španielsku bežné. Dve ženy v Prahe sú výborne napísanou prózou s umne vykonštruovaným príbehom a množstvom zaujímavých myšlienok a tvrdení. (anotace)
Barbey Jules d’Aurevilly. Četba na pokračování z knihy Diabolské novely, šesť príbehov o láske. Překlad Tamara Zemková. Redakce Miriam Vojteková. Hudební spolupráce Katarína Belčíková. Zvuk Imrich Adamko. Režie Pavel Gejdoš.
Čte Alfréd Swan.
Připravilo Literárno-dramatické centrum Slovenského rozhlasu Bratislava v roce 2007 (4 x 30 min.). Repríza 19.-23. 8. 2013 (SRo 8 Rádio Litera).
Novely: 1.-2. Najkrajšia láska dona Juana (Le plus bel amour de Don Juan, Nejkrásnější láska Dona Juana), 3.-4. Karmazínová záclona (Le rideau cramoisi, Karmínová záclona).
Amélie Nothombová. Četba na pokračování z románu belgické spisovatelky. Překlad Jarmila Fialová. Připravila Barbora Bukovinská. Režie Hana Kofránková.
Účinkují Rudolf Pellar, Miroslav Moravec a Daniela Kolářová.
Natočeno 2004 (1 díl cca 30 min.).
Pozn.: Prétextat Tach má 83 rokov, k tomu rakovinu chrupaviek a zostávajú mu približne dva mesiace života. Po prvý raz súhlasil, že poskytne interview a tlačené médiá sa oňho idú potrhať. Majú na to pádny dôvod. Starý pán je najslávnejší prozaik súčasnosti, známy po celom svete. Vydal 22 megaúspešných románov a dostal Nobelovu cenu za literatúru.
Áno, píše presne ten druh kníh, ktoré nikto nečíta, ale každý pseudointelektuál ich chce mať doma.
K Prétextatovi Tachovi (čítaj Taš) začnú prichádzať novinári s diktafónmi. Úctivo ho oslovujú majstre a nestrácajú rešpekt ani vtedy, keď sa rozhovor zvrhne na vzájomné podráždené urážanie.
Extrémne obézny, nepohyblivý starec (v bravúrnej interpretácii Miroslava Moravca) je ťažký oriešok. Má nekompromisné, banálnym jazykom povedané až škandalózne názory na svet okolo seba, na ľudí i spoločenské či politické dianie. Doslova provokuje svoje obete k rozhorčeniu a pohŕdaniu a čitateľa k zamysleniu. Vytáča mladíkov, ktorí si mysleli, že všetko vedia a majú tie správne názory.
Je obdivuhodne sebaistý vo svojom cynizme, realizme i sarkazme. Rafinovane uráža, otvorene ponižuje a premyslene dezorientuje. Vyslovuje myšlienky a súdy, ktoré nemnoho ľudí stoleruje, ešte menej akceptuje a takmer nikto nepochopí. Chvastá sa ako neznáša svoje diela, neznáša ľudí… a z nich najviac neznáša ženy…
Po štyri dni sa Tachovi darí vypudzovať novinárov jedného za druhým.
Až príde žena menom Nina.
Ona jediná prenikne pod povrch. Nie aby dokázala, že spisovateľove silácke reči boli len póza. Naopak, aby pomocou rozlúštenia jeho najväčšieho tajomstva odhalila ako hlboko, široko a ďaleko do minulosti siaha samotná podstata (pomýleného) mystéria Prétextata Tacha…
Až na záverečný (anti?)klimax príbehu, ktorý tu však nesmiem prezrádzať, som bola s týmto dielom, a v rovnakej miere s jeho audio spracovaním, bezvýhradne spokojná. Takmer fascinovaná. Dlhé debaty dvoch postáv zamotávajúce sa v nespočetných argumentoch a protiargumentoch, ktoré by ma v knižnej podobe možno vôbec nezaujali (i keď Nothombová píše kratúčko a dobre), som si vo zvukovom spracovaní vychutnávala.
V tom majú audioknihy výhodu. Číta to niekto za mňa, svoje oči a ruky môžem využívať iným spôsobom a zároveň si ušami a mozgom stále užívať román. Alebo mi niekto číta aj vtedy, keď na to vlastne nemám čas, lebo musím niekam ísť alebo niečo robiť :-)
Belgičanka Amélie Nothombová je už pár rokov známa aj u nás. Jej spisovateľský imidž stojí a možno aj padá s jedným slovom. Grafomanka. Keď sa pozriete na jej bibliografiu a potom na hociktorú jej fotografiu, pochopíte, že je to pravda.
Za posledných 17 rokov vydala 25 kníh (Vrahova hygiena bola prvá). V jej šibalských očiach sa občas odráža pološialený pohľad géniov. Pripomína ním Helenu Bonham Carter. A nosí príšerné klobúky.
Istú genialitu jej upierať nemožno. Zdá sa, že všetkých klasikov, filozofov, románopiscov i sexuológov, ktorých cituje jej hlavný hrdina, naozaj prežula, spracovala i svojím spôsobom pochopila. Aj keby to tak nebolo, usvedčil by ju iba ozajstný znalec. Je absolútne dôveryhodná, tak ako sú (s nevyhnutným cítením fikcie) absolútne dôveryhodné jej postavy. Samozrejme má čo povedať aj po stránke náplne, štýlu a myšlienok svojich diel. Inak by asi neboli také úspešné v celej Európe. Jej krátke novely sa dajú prečítať na jeden dúšok, preto nemôže patriť do kategórie Prétextatov Tachov :-)
V papierovej podobe som od nej čítala iba jedinú knihu, V strachu a ohromení. Je o belgickom dievčati, ktoré sa s romantickými predstavami vráti do krajiny svojho útleho detstva, Japonska, aby pracovala pre tunajší obchodný kolos.
Úžasná knižočka. Kúpila som si ju úplne spontánne a okamžite si ju obľúbila. Neskôr som videla film so Sylvie Testud v hlavnej úlohe a tiež sa mi páčil.
O Amélie som odvtedy nezavadila. Asi preto, že na príbehu jej prvých troch rokov života s príznačným názvom Metafyzika trubíc ma nezaujala anotácia a ostatné dielka v Lacných knihách nemajú ;-)
A vyhodiť 250 korún za knihu do vrecka, to som pre Amélie Nothomb a jej slovenského vydavateľa urobila iba dvakrát. Druhý raz som V strachu a ohromení kúpila najlepšej kamarátke.
Dúfam, že ju ešte má…
25. september 2009
Aneta Čižmáriková aka Riddick
Slovensko, Slovakia
Převzato ze stránky Ridik“s Realm
Powered by WordPress