Veronika Šikulová. Čtyřdílná četba na pokračování z knihy Domček jedným ťahom. Redakce Daniela Kapitáňová. Hudební spolupráce Oldo Fiala. Zvuk Lubica Olšovská. Režie Laco Kerata.
Účinkuje Helena Geregová.
Natočeno 2010. Premiéra 8. – 11. 2. 2010 (SRo Slovensko, celkem 91 min.).
Záznam z premiéry na stanici SRo Slovensko ve dnech 8. – 11. 2. 2010.
Obsah: 1. Dušinka – 2. A už čít – 3. U Dybar – 4. Biela.
O autorce: Veronika Šikulová (15. 03. 1967, Modra) je najstarším dieťaťom známeho slovenského spisovateľa Vincenta Šikulu. Po absolvovaní gymnázia v Modre vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako novinárka v periodikách: Literárny týždenník, Nový Čas a Meridián a popritom sa venovala písaniu próz. Prvé prózy publikovala v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady a v zborníku mladých autorov Druhý dych (1985). Pracovala tiež v Múzeu Ĺudovíta Štúra v Modre a teraz je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Okrem literatúry píše fejtóny do časopisu Miau. Debutovala knižkou Odtiene, za ktorú dostala cenu Ivana Kraska. Nasledovali knihy Z obloka, Mesačná dúha a knižka pre deti To mlieko má horúčku. Nedávno jej vo vydavateľstve Slovart vyšla kniha poviedok Domček jedným ťahom. Býva na námestí v Modre – za zelenou bránou, je vydatá, má dve deti a zlatého retrievera Molinu. Obdržala prémiu Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za román Domček jedným ťahom. Bola finalistkou ceny Anasoft litera 2010 so svojou knihou Domček jedným ťahom.
Literárna tvorba – próza
Odtiene (1997), Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009)
Literárna tvorba – pre deti a mládež
To mlieko má horúčku (2006)
Lit.: Podracká, Dana: Domček jedným ťahom. In web Literárne informačné centrum (recenze). – Cit.: Ústrednou podprahovou témou rozprávania v knihe Domček jedným ťahom je neprítomný otec, ktorý sa sprítomňuje v každom obraze akoby bol jeho neviditeľným svedkom. Pretože „odkedy umrel otec, cíti sa sama, zo dňa na deň viac“; keď berie do ruky papier a pero, pýta sa sama seba, či „nie je každý text vlastne nekrológom?“; keď berie do ruky kosu, chce sa z tej smrti „vykosiť“. Musí to robiť, lebo „odkedy zomrel otec, všetci nejako ozleli. Aj ja. Zostarla a zoškaredla som“. (…) Domček jedným ťahom je azylový dom, najvnútornejší domov, aj miesto, podobné spovednici v každej poviedke-spoviedke. (…) Všetky poviedky v knihe sú monologizovanou verziou dialógu s mŕtvym otcom, ktorý sa začal ešte v detstve, plnom vylomenín, napríklad pod šapitó cirkusu Humberto, na ceste do Bratislavy, na kúpalisku či po opakovaných rátaniach schodov hudobnej školy, kde hrával a učil hrať aj on, Pustaj. S rozprávkovým Pustajom z Dobšinského má spoločné to, že sa sprítomňuje aj po smrti. Zdalo by sa, že Šikulovej texty sú smrteľne vážne, ale spôsobom spracovania stoja oboma nohami na zemi. Majstrovským narábaním s jazykom vzniká chagallovský pocit krídlatej radosti zo života a sveta, ustavičná akčnosť, kumulujúca sa do šťastia, napriek všetkému.