Juráňová začínala prózou a publicistikou v časopisoch, no jej prvé väčšie projekty sa viažu na divadlo. V spoluautorstve s avantgardným režisérom Blahom Uhlárom napísala scénickú kompozíciu Téma Majkovskij (1986), ktorú inscenovali v Trnave. Roku 1989 nasledovala monodráma Salome, ktorú v interpretácii Jany Bittnerovej videli návštevníci rozličných divadiel na Slovensku i vo Francúzsku. Prinajmenšom odvahou vidieť národné mýty triezvym pohľadom a otvorene s nimi polemizovať zaujme hra Misky strieborné, nádoby výborné (1997), neľútostné demaskovanie štúrovcov a ich vzťahu k ženám – k celkom konkrétnym – manželkám i k ideálom a Múzam.
V próze debutovala zrelými poviedkami Zverinec (1994), v ktorých sa zádumčivé momentky a retrospektívy striedajú s nepokojom z nezmieriteľne antagonického vzťahu muža a ženy a smutnou rezignáciou s neľútostnými skicami mužských charakterov i mužskej mentality, no prekvapivo aj s precíznymi hĺbkovými, priam prírodovednými štúdiami dokonale živých a psychologicky presvedčivých ženských typov a ich vnútorného sveta.
Siete (1996) obsahujú dve dlhšie prózy, z ktorých prvá (Do siete odetá) vyšla roku 2003 knižne v Rakúsku. Utrpenie starého kocúra (2000) je priam detektívne postavený príbeh o svojskej pomste a potrestaní demoralizovaného „klasika“ literatúry. Autorka má šťastnú ruku aj pri dielach pre deti a mládež. Hneď v próze Iba baba (1999) neomylne našla spôsob, akým cez drobné každodenné dobrodružstvá osloviť mladých a nielen dievčenských čitateľov, aby s nimi ľahko a nenásilne predebatovala všetko, čo im považovala za potrebné povedať. Nielen o usporiadaní sveta a každodenných problémoch, ale aj o falši a pokrytectve sveta dospelých. Podobne v knihách Bubliny (2002) a Babeta ide do sveta (2003). Viacero poviedok jej vyšlo po nemecky v časopisoch a antológiách. Z jej prekladov pripomeňme aspoň výborný román originálnej Kanaďanky Margaret Atwoodovej Nevesta zbojníčka (1998).
Ak by sme Janu Juráňovú neoznačili hneď za tvrdé jadro slovenského feminizmu, rozhodne je vzdelaním i rozhľadom výraznou súčasťou jeho mozgového centra. No talent jej nedovoľuje, aby aj v najväčšom zápale polemiky písala tézovité agitky a „poučné príbehy“. Vie sa riadne rozhorčiť, nešetrí vražednou, no zvyčajne správne dávkovanou iróniou. Z jej próz skoro vždy prekvapivo cítime aj vnútornú nespokojnosť a clivotu nad bezútešným životom, ktorý tragicky nie je v poriadku – pokiaľ vôbec kedy bol.
Kornel Földvári