Dokumentární pásmo k 80. výročí vzpoury 71. trenčínského pěšího pluku. Tvůrci nezjištěni.
Natočeno 1968. Premiéra 11. 6. 1968 (Bratislava, 22:15 – 23:15 h.).
Pozn.: Trenčiansky 71. peší pluk alebo Cisársky a kráľovský peší pluk č. 71 (nem.: Kaiserlicher und königlicher Infanterieregiment Nr. 71) bol vojenský pluk, rakúsko-uhorskej armády, ktorého domovskou základňou boli Trenčianske kasárne. Jednotka, tvorená množstvom slovenských vojakov sa stala známa svojimi bojovými úspechmi na frontoch počas 1. svetovej vojny, ako aj vzburou v srbskom Kragujevaci.
V apríli 1918 sa začali k pluku vracať vojaci z ruského zajatia. Keďže Rusko podpísalo v 3. marca v Brest-Litovsku mierovú dohodu s krajinami Trojspolku. Záložný útvar pluku sa formoval v Kragujevaci. Asi 2400 až 3000 Slovákov navrátivších sa zo zajatia vytvorilo 7 rôt 41. pochodovej formácie, ktorú mali 10. júna odveliť na južný front[2]. Medzi týmito mužmi však panovala nechuť bojovať. Vojakom boli odporené žiadané dovolenky, a tak sa po návrate zo zajatia nesmeli vrátiť pred cestou na front domov. 2. júna 1918 večer po vydaní žoldu sa vojaci vracali z mesta do ubytovní. Vojak Martin Riljak sa pod vplyvom alkoholu dostal do stretu s dozorkonajúcim poddôstojníkom Antonom Bednárom. Riljaka sa však zastali ostatní vojaci, ktorí Bednára zbili. Množstvo ďalších, reagovalo na dianie živelnou vzburou tak, že so zbraňou v ruke vyšlo medzi 21. a 22. hodinou z kasární a rozhodlo sa postaviť proti nasadeniu jednotky na fronte. Väčšina nováčikov sa vzbure vyhla a z miesta utiekla k budove veliteľstva. Časť vzbúrencov pod vedením Jána Hudeca sa chcela zmocniť skladu munície, druhá skupina Pavla Klenjara prenikla k železničnej stanici, kde prerušila telegrafné spojenie. Sklad munície ani železničnú stanicu sa však nepodarilo obsadiť[3]. Veliteľ náhradného práporu podplukovník Artúr Marx začal urýchlene jednať aby vzburu potlačil. Najprv pomocou jednotky dragúnov a guľometnej čaty zastavil vzbúrencov postupujúcich k skladu munície a neskôr odrazal od spojenia s kasárňami skupiny, ktoré prenikli do mesta[2]. Najhúževnatejší odpor kládli vzbúrenci izolovaní v kasárňach, no ten po nasadení delostrelectva postupne slabol. Veliteľom sa do obeda 3. júna podarilo odpor vojakov celkom potlačiť. Iba 50 mužom sa podarilo uniknúť. S 81 obvinenými vzbúrencami sa konal súd, na základe rozsudku ktorého bolo 9. júna 1918 popravených zastrelením 44 slovenských vojakov. (zdroj: Wikipedia)