Z feminizmu som bývala občas podráždená a mala pocit, akoby šíp prestrelil cieľ. Že časy silných mužov a krehkých žien v sprievode Františka Krištofa Veselého mali predsa len svoje kúzlo. A potom sa mi dostala do rúk tenučká brožúrka z r. 1925, bez uvedenia autora, len s údajom, že ju vydala Academia, nakladateľstvo Bratislava. Knižočka má názov Pravidlá slušnosti dobrej spoločnosti a podtitul: Čo sa svedčí a čo sa nesvedčí. Nazretie do doby, keď iné, ako tradičné postavenie žien neexistovalo.
V predhovore sa autor zmieňuje o tom, čo činiť, aby – citujem – „stali sme sa obľúbenými v spoločenskom živote a tam sa aj mohli udržať.“ Takmer bez výnimky sa rady vzťahujú na mužov. Ženy sú len prijímateľky dobrých (alebo zlých) móresov a ich jedinou úlohou je nedať na sebe vidieť, ak sa muž dopustí omylu. Niečo ako bábiky s klipkajúcimi očičkami.
Potom už dostávame ponaučenia, ako sa správať na verejnosti, kedy je vhodné chodiť po návštevách a ako ich vopred ohlásiť, ako podať slúžke navštívenku, ako dámu vyzvať do tanca a ako na sebe nedať znať, ak má dotyčná nejaké mrzké znamenie na tvári.
V časti Rodinný život autor nabáda:„Mladé dievčatá nech nevysedávajú s prázdnymi rukami, pre ne nech sa vždy nájde robota: vyšívať môžu i vtedy, ak príde dôverná návšteva. Lebo dievčatá nepracujúc rozhadzujú rukami, tak lepšie je im zaoberať sa ručnou prácou.“ (…)