Gert Hofmann. Rozhlasová hra. Překlad Ladislav Šimon. Odpovědný redaktor Štefan Šmihla. Zvuk Vladimír Mihok. Technici Vladimír Mihok, Alena Filadelfiová. Hudební dramaturgie Vladimír Gajdoš, Alžbeta Juříková. Režie Dušan Kyzek.
Osoby a obsazení: učitelka hudby (Elena Petrovická), Peter (Ivan Šándor), Edgar (Róbert Roth), řezník (Jozef Kramár).
Nastudoval Československý rozhlas Banská Bystrica 24. 9. 1986. Premiéra 29. 1. 1987 (Bratislava, 20:00 h.; 52 min).
Lit.: Šmihla, Stefan: Náš bitúnok. In Rozhlas 5/1987, str. 20 (článek). – Cit.: Plynú posledné dni druhej svetovej vojny. Smrť si ešte vyberá nemilosrdnú daň na životoch, ale čoskoro už treskne posledný výstrel a padne posledný vojak. Uprostred vraždenia, leteckých náletov, hladu a utrpenia dvaja chlapci, ešte takmer deti, usilovne prehrávajú pod dozorom prísnej učiteľky klavírne etudy. Tóny klavíra sa však prelínajú s ručaním jatočných zvierat, pretože to všetko sa odohráva na bitúnku…
Učiteľka Čo je zasa? Prečo nehráš?
Peter Pre tie strašné zvuky.
Učiteľka Strašné? Nič strašné nepočujem.
Peter Akože nepočujete? Sú jednoducho tu.
Učiteľka Ale vonku, Peter, vonku! A čo sa deje vonku za dverami, to sa nás netýka.
Peter Aj tak všetko počujeme, všetko to preniká cez tieto dvere. A ja to mám stále pred očami.
Do takéhoto nezvyčajného prostredia a zdanlivo nezmyselnej situácie uvádza poslucháča pokrokový dramatik NSR Gert Hofmann vo svojej rozhlasovej hre Náš bitúnok. Lenže bitúnok je veľmi reálny a uprostred studenej, nehostinnej, vápnom vybielenej miestnosti znie klavír. Jedného mládenca k tomuto naskrze nevojnovému nástroju priviedol vynikajúci talent, druhého želanie rodičov..
Okrem chlapcov a učiteľky klavíra vstupuje do príbehu ešte mäsiar, presnejšie, vojnový vyslúžilec a zranením poznačený človek, poznačený viac na duchu ako na tele. Hudba ho však priťahuje, jednoducho ju nemožno nevnímať…
Mäsiar …pri tomto bučaní, čo musím celý deň počúvať, znie mi tá hudba celkom…do ucha. Najradšej by som zakaždým pootvoril dvere a strčil sem hlavu, ba nedbal by som si priniesť stoličku a sedieť tu a počúvať. Ale to sa pravdaže nedá, robota nečaká. Ale všímam si pri tom tú krásnu melódiu. Dokonca aj to hoviadko, ak sa môžem tak vyjadriť, tá kravka, keď ju vediem okolo vás, akoby bola dojatá, pravdaže, len tú chvíľu…
Autorovi sa podarilo vybudovať komorný, zdanlivo jednoduchý a nedramatický príbeh, ktorý však pôsobí o to presvedčivejšie svojím silným protivojnovým nábojom. Je nielen objektívnou a pravdivou výpoveďou z vojnových čias, ale aj obžalobou zabíjania a mrzačenia, najmä ľudskej duše.