Leopold Slovák. Rozhlasová hra. Dramaturgie Ján Vdovják. Zvuk Ada Rehorová, Mária Vrancová. Technik Ján Backstuber. Režie Jozef Pálka.
Osoby a obsazení: Rúth (Eva Poláková), Ondrej (Ivan Mistrík), matka (Mária Kráľovičová), otec (Viliam Záborský), stará paní (Božena Muchová), starší pán (Ondrej Košút), chlapec (Bohuslav Rapoš), hlas (Gustáv Legéň).
Nastudoval Československý rozhlas Bratislava v roce 1969. Premiéra 26. 6. 1969 (Bratislava, 19:30 h.; 47 min). Repríza 14. – 20. 2. 2024 (SRo 8 Rádio Litera).
Lit.: Vdovják, Ján: Kamienky. In Rozhlas 26/1969, roč. 25, s. 3 (článek). – Cit.: V rozhlasovej hre Kamienky sústredil autor svoju pozornosť na mladých ľudí, na ich prvé citové opojenie, životné plány a sny, ktoré sa však zásahom určitých udalostí zvonku nemôžu realizovať. V hre nejde o vykreslenie veľkých spoločenských udalostí, a ani autor ich nechce vypichovať, ale iba na pozadí toho všetkého si všíma citové vzťahy dvoch mladých ľudí.
Ondrej a Rúth sú bežnými postavami v hre L. Slováka, ktoré vo svojom okolía v živote stretávame. Sú to mladí vysokoškoláci, plní životného optimizmu a veľkých plánov. Obidvaja vyšli z rozdielnej spoločenskej klímy, z rozdielneho kultúrneho a spoločenského zázemia. Ich láska a city chcú tieto umelé bariéry, rokmi vypestované a vžité hlboko v nás preklenúť, zlomiť a dokázať, že hodnota človeka sa musí prejaviť práve jeho citovým, etickým a morálnym vnútrom, jeho schopnosťou tolerovať a pochopiť cítenie a názory svojho partnera. Rúth vnútorne a svojím ja nesúhlasí s rozchodom, ale je slabá, aby narušila konvencie a svoju spätosť s minulým zázemím a spoločnosťou, v ktorej rástla a vstrebávala do seba jej názory, morálku. Ukáže sa, že poslušnosť je u nej silnejšia, silnejšia je spojitosť s minulosťou rodu a kamienkami, ktoré jej príbuzní a predkovia dávali na hroby svojich zomrelých.
Vlaky odchodia, niekto sa už nikdy nevráti. Je to koniec alebo začiatok? Koniec veľkého citu a lásky a začiatok nového pohľadu na realitu života? Alebo posledné dejstvo drámy? Ale človek je malý a často aj smiešny, drží sa svojej predstavy. No hlavné je, aby človek mal vždy úctu k človeku tak, ako ju niekedy má k obyčajnému kameňu. Veci sa dajú zabudnúť, ale zážitok ostáva. A niekedy z týchto zážitkov človek dostáva devízu pre ďalší svoj život.