Alena Sabuchová. Glosa.
Natočeno 2021. Premiéra 4. 9. 2021 (SRo Rádio Devín, 8:40 h.). Repríza 8. 9. 2021 (SRo Rádio Devín, 7:45 h.) v pořadu Ranné ladenie.
Lit.: anonym (= Sabuchová, Alena): Glosa týždňa Aleny Sabuchovej: Petrkov. Reflexia a kritika. In web SRo Rádio Devín, 2. 9. 2021 (článek). – Cit.: V Glose týždňa vám každú sobotu autorky a autori prinášajú svoje pohľady na umenie, život, na svet všedných i nevšedných zážitkov. K tým, na ktoré sa len tak nezabúda, patrí aj návšteva v mieste, kde žil jeden z najpozoruhodnejších českých básnikov 20. storočia. Viac píše vo svojej glose Alena Sabuchová…
Petrkov
Mám ruky od divých lesných černíc a malín. Stojím pred ruinou bývalých Lázní Petrkov, neodvažujem sa určiť rok, ktorý ich zhumpľoval viac. Esteticky či existenčne. Takmer by som počula hudbu ozývajúcu sa z kúpeľnej reštaurácie, myslím si, že by bola živá, v časoch, ktoré by sme označili za pekné. S peknými časmi je to „zapeklité“. Ťažko je ich žiť, vždy sa na ne iba spomína.
Prichádzam pred reynkovský zámoček. Suzanne Renaud by možno nesúhlasila s týmto označením. Aj jej hovorili, že to bude château. Zoskakujem z bicykla, naprávam si klobúk, trochu zahanbene a školácky si utieram ruky o seba, lebo sú od černíc. Takto mám navštíviť sídlo jedného z najväčších českých básnikov 20. storočia?
Vchádzame do modrého pokoje, opäť myslím na Suzanne, ktorá si na zimy na Vysočine nikdy celkom neprivykla, ale asi to bola láska, na ktorú sa chcem spýtať vedľa modrej piecky, kde pražila kávu. „Starnem medzi úzkosťou a zimou, často pritisnutá k oknu, aby som videla, či niekto nejde,“ napísala v roku 1963, kedy už bola manželkou Bohuslava Reynka bezmála 40 rokov.
Život na zámočku, ktorý sa postupne rozpadal, jej ozvláštňovali cesty k poštovej schránke, kde listov zo dňa na deň ubúdalo. Remeselníci si nechávali za prácu platiť grafikami jej manžela, strop na chodbe sa skrátka musel podoprieť, aby nespadol.
„…takmer úplné vyvlastnenie, chudoba, živobytie nám zaisťuje práca našich detí a predaj grafík. Bohuslav prepláva chudobou ako svätý František,“ píše Suzanne 16. júna 1950 v liste Jeanne Guerryovej.
Tma a zima na Vysočine, dom s hrubými nezaizolovanými studenými múrmi a „Viete, ono to najskôr nechcel nikto kúpiť. Predávali to ich vnúčatá. Teda možno nejaký hotel by z toho bol,“ dozvedáme sa od miestnych. „Ale už to kúpil štát.“ (..)